Spor ústavných inštitúcií

Požiadala ho o to skupina občanov, podľa ktorých euroústava nemá byť "ratifikovaná" prezidentom, ale v zmysle slovenskej Ústavy schválená ústavným zákonom v parlamente a následným potvrdením v referende. Súhlas s ratifikáciou euroústavy, ktorý vydal parlament prezidentovi preto považujú za zásah do základných práv garantovaných Ústavou a požiadali Ústavný súd, aby sa ich sťažnosťou zaoberal. Keďže ich podanie spĺňalo všetky procesné náležitosti, Ústavný súd ho prijal na ďalšie konanie. Zároveň vydal tzv. predbežné opatrenie, ktorým odložil vykonateľnosť predmetného uznesenia parlamentu.

Čo je stav, ako keby až do konečného rozhodnutia súdu vôbec neexistovalo. V praxi to teda znamená, že prezident nemá na akom základe euroústavu podpísať, keďže účinnosť uznesenia parlamentu, ktorým mu podpísanie povolil vlastne nateraz neexistuje. Ivan Gašparovič však odmietol toto rozhodnutie

Ústavného súdu rešpektovať. Vyhlásil, že pre neho nie je záväzné. Odôvodnil to tým, že podľa neho Ústava hovorí o tom, že prezident ratifikuje medzinárodné zmluvy, pričom neuvádza žiadne podmienky. A tak sa vraj rozhodne sám, kedy euroústavu podpíše a Ústavný súd mu v jeho rozhodnutí nemôže nijako zabrániť. Puristicky vzaté, Gašparovič má pravdu v tom, že ústavný článok o právomoci prezidenta ratifikovať medzinárodné zmluvy mu neurčuje žiadne podmienky. Je to však iba jeden článok, ktorých má Ústava, prirodzene, oveľa viac. A posudzovať ich treba komplexne, a nie účelovo či vytrhnuté z kontextu.

Tak napríklad prezident nemôže euroústavu ratifikovať bez predchádzajúceho súhlasu parlamentu, čo je však uvedené v inom článku Ústavy, než akým argumentuje Gašparovič. Rovnako, Ústavný súd má nepochybne právomoc zakázať pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd, ak takéto porušovanie hrozí. Toto právo mu priznáva Ústava a následne tzv. vykonávací zákon o Ústavnom súde, ktorý mu tiež umožňuje odložiť aj vykonateľnosť rozhodnutia parlamentu. Zákon súdu zároveň umožňuje tretím osobám, v tomto prípade prezidentovi uložiť, aby sa dočasne zdržal výkonu oprávnenia, ktorým mu parlament ratifikovať euroústavu umožnil. Je samozrejmé, že Ústava nemôže detailne určovať postupy pri výkone právomocí štátnych orgánov. Nepozná napríklad vôbec inštitút poverenia prezidenta niektorej osoby zostavovaním vlády po voľbách, prezidentovi dáva právomoc predsedu vlády vymenovať. A predsa prezident po každých voľbách najskôr niekoho zostavovaním vlády poverí a až potom menuje. Jednoducho, z tohto poverenia sa stal zvyk, ktorý každý akceptuje.

Aj situácia s dočasným pozastavením výkonu právomocí prezidenta už má na Slovensku precedens. Pred dvomi rokmi prezident Schuster akceptoval podobné rozhodnutie Ústavného súdu o odložení účinnosti uznesenia Súdnej rady a nevymenoval navrhnutú osobu do funkcie predsedu Najvyššieho súdu. Ústavný súd potom rozhodol, že voľba predsedu Najvyššieho súdu nebola v súlade s Ústavou, bolo pri nej porušené základné právo jedného z kandidátov a preto výsledky volieb zrušil. Ak by sa aj vtedy prezident Schuster správal rovnako ako sa teraz správa Gašparovič, krajina by mala takého predsedu Najvyššieho súdu, ktorý sa do funkcie dostal iba za cenu porušenia základných práv a slobôd inej osoby. Jeho vymenovanie by totiž už Ústavný súd nemohol nijako zrušiť.

Podobne je to aj v prípade ratifikácie euroústavy - ak ju Gašparovič napriek rozhodnutiu Ústavného súdu podpíše, Slovensko sa oficiálne zaradí medzi krajiny, ktoré ju ratifikovalo. A na tom zrejme nič nezmení ani to, keby súd neskôr rozhodol o tom, že postup pri schvaľovaní euroústavy nebol v súlade so slovenskou Ústavou a prišlo pri ňom k porušeniu základných práv a slobôd občanov. Ústavný súd nemá silu, aby mohol zrušiť podpis prezidenta pod euroústavou či vyhlásiť ratifikovanú medzinárodnú zmluvu za nulitnú.

Gašparovičove oznámenie, že nebude rešpektovať rozhodnutie Ústavného súdu ešte automaticky neznamená, že na jeho konečné rozhodnutie nevyčká. To v ňom naozaj nemožno nájsť. Napriek tomu mám dôvod si myslieť, že Ivan Gašparovič vo funkcii prezidenta republiky týmto oznámením opäť zahanbil celú krajinu tak, ako to opakovane robil vo funkcii predsedu parlamentu počas vlád svojho straníckeho predsedu Vladimíra Mečiara.