Smútok po slovensky

Štátny smútok na Slovensku bol v nedeľu a netrval ani 12 hodín – oficiálne štát smútil od 8 do 17 hodiny. Návrh na jeho vyhlásenie predložil vláde minister vnútra Robert Kaliňák. Deväťhodinový oficiálny smútok bližšie nevysvetlil, uviedol len, že v tejto súvislosti nepokladá za vhodné hádať sa o to, či má štátny smútok trvať o hodinu dlhšie alebo kratšie.
Dôsledkom vyhlásenia štátneho smútku je, že počas neho majú byť spustené štátne vlajky na pol žrde a zakázané sú hazardné hry – majú byť zatvorené herne a stávkové kancelárie. Slovo majú je presné – napríklad ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny štátnu vlajku na pol žrde nespustilo – údajne pre poruchu lanka.

So štátnym smútkom i používaním vlajok na Slovensku v tejto súvislosti vysvitli isté paradoxy. Tak napríklad prezident Ivan Gašparovič spustil štandardu prezidenta na pol žrde už niekoľko dní pred vyhlásením štátneho smútku. Paradox je v tom, že štandarda nie je štátnou vlajkou, ale sa používa na označenie sídla hlavy štátu resp. pri výkone jeho funkcií. V hlavnom sídle prezidenta veje, keď je v krajine, sníma sa, keď odcestuje do zahraničia. Má jednoducho úplne iný zmysel aj účel ako štátna vlajka.

Iným paradoxom – a v súvislosti s poľskou tragédiou aj oveľa väčším - je to, že keď boli štátne vlajky spustené na pol žrde, kraľovali nad nimi vlajky Európskej únie, ktoré na pol žrde spustené neboli. Teda väčšinou, pretože na niektorých ministerstvách sa rozhodli spustiť do pol žrde aj tie, takže v tom bol dokonalý chaos. Paradox však spočíva v tom, že najvyšší reprezentanti únie – či už voľne povedané prezident alebo ministerka zahraničných vecí - sa poslednej rozlúčky s elitou Poľska, teda členskej krajiny únie nezúčastnili.

Naopak, Slovensko vyslalo smútočnú delegáciu do Krakova na najvyššej úrovni. Tvorili ju prezident Ivan Gašparovič, predseda parlamentu Pavol Paška a predseda vlády Robert Fico. Je otázne, či to bolo aj správne – nie z morálneho či ľudského hľadiska alebo z hľadiska toho, že Poľsko je susedným štátom a súčasťou Vyšehradskej štvorky. Ale z hľadiska Slovenska. Platí totiž úzus, že tak, ako všetci traja najvyšší ústavní činitelia nesmú spolu cestovať jedným dopravným prostriedkom, nemali by ani všetci traja v jednom okamihu byť mimo krajiny. Ale je to len úzus – pravidlo, ktoré existuje, ale sa nevynucuje. Našťastie sa im nič nestalo, ale spravovanie krajiny a zodpovednosť politikov voči nej by nemali záležať iba od šťastia.

Keďže vzdušný priestor bol uzatvorený, cestovali všetci traja do Krakova autami. Prezident zo svojho sídla vo Vysokých Tatrách, predseda parlamentu spolu s premiérom zo severu krajiny, kde deň predtým robili stranícku kampaň v súvislosti s nadchádzajúcimi parlamentnými voľbami.

Vzhľadom na uvedené mám dôvod si myslieť, že najsympatickejšie zareagovali tzv. bežní ľudia. Nikto im to nekázal ani zákon nenariadil, jednoducho nebola to ich povinnosť a predsa nosili kvety a zapaľovali sviečky pred budovami Poľského veľvyslanectva, konzulátu a pred Poľským inštitútom. Stáli v radoch, aby mohli vyjadriť svoj osobný smútok a sústrasť podpisom do kondolenčnej knihy. Bolo ich veľa a im patria aj ďakovné odkazy z Poľska.

Další komentáře si můžete poslechnout v pořadu Názory a argumenty v sekci Rádio na přání. Některé vybrané komentáře si můžete přečíst také v Týdeníku rozhlas.