Paradox po slovensky

Na rozdiel od jej členov, ktorí síce prestanú byť členmi tejto politickej strany, ale naďalej zostávajú členmi Občianskeho združenia Slovenská pospolitosť. Občianske združenia nepodliehajú takému preskúmavaniu zo strany štátnych orgánov, ako politické strany. Kým v prípade politických strán má ministerstvo vnútra povinnosť preskúmavať stanovy a program strany, či nie sú v rozpore s Ústavou, občianske združenia takémuto preskúmavaniu nepodliehajú. Takže členovia Slovenskej pospolitosti môžu svoju činnosť a program presadzovať a vykonávať aj ďalej, ale už nie ako politická strana.

Slovenská pospolitosť - Národná strana sa chcela zúčastniť parlamentných volieb po prvý raz. Dnes je už očividné, že sa ich nezúčastní, hoci už oznámila, že má k dispozícii aj pol miliónovú sumu, ktorú je podľa volebného zákona povinná zložiť každá strana alebo hnutie ako volebnú kauciu. Jej exčlenovia síce oznámili, že kandidovať budú aj tak a to na kandidátkach iných strán, zrejme však pôjde iba o kandidátku niektorej z ďalších marginálnych politických strán, ktoré si dali za úlohu zdôrazňovať tzv. národné povedomie Slovákov. Vstup do parlamentu takýmto stranám však s výnimkou nacionalistickej strany Jána Slotu vôbec nehrozí.

Občianske združenie Slovenská pospolitosť, z ktorého následne vznikla aj politická strana, je v krajine známe ako hnutie fašistické. Každoročne má niekoľko verejných vystúpení a demonštrácií, počas ktorých oslavuje bývalých slovenských tzv. národných buditeľov a politikov, akým bol napríklad Jozef Tiso. Jeho členovia pritom verejne vystupujú v uniformách, ktoré sa iba v detailoch odlišujú od uniforiem vojnového slovenského štátu. Aj toto občianske združenie čelí viacerým obvineniam z propagácie šírenia neznášanlivosti a podpory hnutí, ktoré ohrozujú a potláčajú základné práva a slobody občanov. Rozhodnutie Najvyššieho súdu je v istom zmysle pozoruhodné až alibistické. Súd sa totiž vôbec nezaoberal obvinením generálneho prokurátora zo šírenia neznášanlivosti, ale posudzoval iba program tejto strany. A v ňom našiel ustanovenie, podľa ktorého chcela strana presadiť v krajine voľby na tzv. stavovskom princípe. A práve z tohto dôvodu, keďže je v rozpore so znením Ústavy, následne rozhodol o vymazaní strany z registra politických strán a hnutí a teda aj ukončení jej doterajšej činnosti. Podľa predsedníčky senátu Najvyššieho súdu nebolo potrebné pred rozhodnutím vykonať žiadne dokazovanie skutočností, keďže tieto "nemali povahu posudzovania právnej otázky".

Program strany Slovenská pospolitosť - Národná strana v tejto súvislosti bol založený na tom, že právo voliť a byť volený by mali mať iba členovia desiatich stavov, do ktorých mala byť rozdelená celá spoločnosť. Členstvo v nich malo byť síce dobrovoľné, ale práve podľa počtu členov v jednotlivých stavoch by bolo určené aj ich pomerné zastúpenie v parlamente, pričom poslanca, ktorý by v parlamente nezastával záujmy jeho stavu, by bolo možné okamžite odvolať. Takýto program či cieľ je v priamom rozpore so slovenskou Ústavou, podľa ktorej je volebné právo všeobecné, rovné a priame. Preto aj Najvyšší súd rozhodol o zrušení tejto politickej strany.

Povedané inými slovami, keby si Slovenská pospolitosť - Národná strana uvedené do programu nezapísala, nevedno, či by vôbec súd rozhodol o jej zrušení. Prísne vzaté, na Slovensku existuje viacero parlamentných strán, ktoré sa otvorene pohrávajú napríklad s myšlienkou zavedenia imperatívneho mandátu poslanca, hoci to v programe zapísané nemajú a ide o v podstate o podobnú zmenu Ústavu, ako si dala za cieľ aj zrušená Slovenská pospolitosť. Napokon, slovenská Ústava je konštruovaná tak, že jej zmeny obmedzuje iba počet poslancov, a nič iné. Presnejšie, na akúkoľvek zmenu Ústavy stačí súhlas 90 poslancov zo 150, a nič viac. Hoci sa to číslo zdá byť dostatočne vysoké, aby sa s Ústavou nenarábalo ako s trhacím kalendárom, nie je to tak. Od jej prijatia v roku 1992 bola slovenská Ústava menená v priemere a zhruba raz za rok a pol.

Po zrušení rozhodnutia politickej strany, ktorej program nebol v súlade s ústavným poriadkom krajiny potom už iba ako paradox po slovensky vyznieva skutočnosť, že jej bývalý hlavný predstaviteľ, ale zároveň predstaviteľ občianskeho združenia s totožnou činnosťou a s fašistickým nádychom Marián Kotleba, zostáva stále učiteľom strednej školy.