Nové spósoby v slovenskej politike

Prvotnou príčinou vzniku ultimatívnej politiky bolo odvolanie ministra výstavby a regionálneho rozvoja za Slovenskú národnú stranu Mariana Janušeka. Z funkcie musel odísť potom, ako na nástenke ministerstva vyhlásil tender v hodnote zhruba 3,5 miliárd bývalých slovenských korún. Vyhrala ho jediná prihlásená firma, konzorcium spoločností, medzi ktorými boli dve veľmi blízke práve Slovenskej národnej strane.

Tender mal byť spolufinancovaný eurofondami, ale nebude - Brusel sa od takýchto spôsobov vyhlasovaní tendrov jasne dištancoval a oznámil, že nepreplatí ani cent. Premiér Fico správne vyvodil politickú zodpovednosť a po tom, ako porušenie zákona konštatoval aj slovenský Úrad pre verejné obstarávanie, ministra Janušeka dal prezidentovi odvolať z funkcie. Na jeho miesto však navrhol a prezident vymenoval Igora Štefanova, teda osobu, ktorá bola v celej kauze akousi šedou eminenciou - Štefanov sa ako úradník ministerstva na tendri nielen podieľal, ale tiež niektoré objednávky a faktúry z neho vyplývajúce aj podpisoval. Inými slovami, opozícia to vidí tak, že - ľudovo povedané - premiér Fico urobil capa záhradníkom. A tak mu poslala ultimátum v znení - ak premiér Fico nedá odovolať ministra Štefanova z funkcie, opoziční poslanci podajú návrh na jeho odvolanie v parlamente. Premiér im, samozrejme, nevyhovie, takže v prípade, ak opozícia dodrží slovo, na budúci týždeň bude parlament rokovať o návrhu na vyslovenie nedôvery ministrovi Štefanovi. Prirodzene, bude ministrom aj po nej.

To, že premiér Fico ultimátum opozície odmietol, všetci - vrátane jeho autorov - očakávali. Nikto však nečakal, že si metódu ultimáta osvojí. Stalo sa. Premiér Fico vyhlásil, že ak do do konca tohto týždňa opozícia alebo médiá nepredložia ktorémukoľvek členovi jeho vlády dôkaz o nevýhodnosti vlaňajšieho predaja slovenských emisných kvót, prestane táto kauza pre vládu existovať. "Ak do pondelka takýto dôkaz nedostaneme, a my ho máme právo od vás žiadať, celý prípad uzatvárame bez ďalších vysvetľovaní a komentárov. Táto vec prestane pre nás od pondelka večera existovať," oznámil premiér Fico.

Pripomeniem, že predaj emisných kvót je ďalším veľkým škandálom slovenskej vládnej koalície. Predaj stál pred niekoľkými dňami hlavu ministra životného prostredia Jána Chrbeta. Išlo o to, že predal emisné kvóty nevýhodne pre štát, ale výhodne pre niekoho iného. Keď mu premiér prikázal zverejniť zmluvu o predaji, minister vyhlásil, že firma, ktorej emisie predal, si to neželá a radšej od zmluvy odstúpi. Čím celkom prirodzene, podozrenie z korupcie a šafárenia so štátnymi peniazmi skôr potvrdil ako odstránil.

Ultimátum premiéra Fica skončilo rovnako ako opozičné. Rozdiel medzi nimi je však obrovský, presne taký, ako je rozdiel medzi vládnou koalíciou a opozíciou. Keďže predseda vlády má k dispozícii oveľa silnejšie nástroje a páky vrátane tajnej služby ako opozícia - nevraviac o médiách - je viac ako iba nemiestne požadovať od nich akési dôkazy. Po prvé preto, lebo premiér nie je sudca a nejde vôbec o trestné konanie. Po druhé preto, lebo v prípade politikov v takejto a podobných situáciách neplatí žiadna prezumpcia neviny, ale viny. Ak hociktorý člen vlády nevie preukázať, že konal v prospech krajiny, a nie svoj alebo iných osôb, jednoducho nemá v štátnej funkcii čo robiť.

Mám dôvod si myslieť, že nový spôsob robenia politiky po slovensky, teda politiky ultimát, môže zo strany mocenskej garnitúry slúžiť iba na zakrývanie skutočných problémov. Napríklad jej neschopnosti riešiť dopady hospodárskej krízy, zvyšovanie deficitu či nárastu nezamestnanosti. Spoločne pre koalíciu aj opozíciu však platí - používanie ultimát nie je politika, ale iba politikárčenie.

Další komentáře si můžete poslechnout v pořadu Názory a argumenty v sekci Rádio na přání . Některé vybrané komentáře si můžete přečíst také v Týdeníku rozhlas .