Kukanova aféra

Je to priveľa prázdnych a zavádzajúcich rečí na diplomata, za akého sa Eudard Kukan sám považuje. Jeho slovník, presnejšie interpretácia skutkov, je viac ako iba neprimeraná. Povedať, že mu ktosi uniesol v Českej republike syna, je na Slovensku po naozajstnom únose syna exprezidenta Kováča spred niekoľkých rokov do Rakúska, vskutku silná káva. Kukanovho syna totiž nikto neuniesol - podľa dostupných informácií išlo o lúpežné prepadnutie, a nie únos. To, samozrejme, nie je nič príjemné ani ospravedlniteľné, ale označiť lúpežné prepadnutie ako únos je totožné, ako označiť Harlem ako hárem. Omyl je vylúčený. Podobne je to aj s Kukanovým oznámením o pripravovanej diskreditácii. Ak totiž v minulosti neurobil nič nedôstojné, nemá sa čoho obávať. Ak urobil, potom - ako verejná osoba - mal by za to niesť aj následky. Respektíve, zverejnenie informácií o vlastnej minulosti strpieť. Tak, ako ich strpel doteraz, keď médiá opakovane zverejňovali a zdôrazňovali jeho vysokoškolské štúdium v Moskovskom štátnom inštitúte zahraničných vzťahov a upodozrievali ho zo spolupráce s bývalou ŠtB.

Faktom je, že aj pred tohotoročnými prezidentskými voľbami, v ktorých Eduard Kukan kandidoval za Dzurindovu SDKÚ, nepostúpil však ani do druhého kola volieb, sa znovu v slovenských médiách objavili správy o jeho možnej spolupráci s bývalou Štátnou bezpečnosťou. Anonym, ktorý sa označil za Kukanovho spolužiaka z Moskovskej školy uviedol, že Kukan pracoval pre 1. správu ŠtB, rozviedku. A že celý jeho spis je dnes v Prahe, v správe českej armády, ktorá je pokračovateľkou vojenskej rozviedky.

Toto všetko a mnohé ďalšie podozrenia i verejné informácie nielen o sebe, ale aj o rodine však má už Kukan za sebou. A úspešne, keďže je stále ministrom zahraničných vecí a podpredsedom strany premiéra Dzurindu. Nie je známe, na aký alebo čí popud sa po roku rozhodol hovoriť o vtedajších udalostiach. Ani to, prečo o nich hovoril nepresne či zavádzajúco. Nie je tiež známe, kto ani akú alebo na čom založenú diskreditačnú kampaň na neho či jeho rodinu chystá. Isté sú však dve veci. Prvá je, že diskreditovať možno síce každého, ale zdiskreditovať iba toho, kto je zdiskreditovateľný. A druhá, že Eduard Kukan nebol žiadnou obeťou komunistického režimu, ale jeho zástancom, podporovateľom a priamym aktérom. To však nie je diskreditácia, to je fakt.