Kto z koho

Od pondelka do štvrtka visí nad krajinou ultimátum a hrozba štrajku zdravotníkov. Má sa začať vo štvrtok - 6. apríla 2006 - odpoludnia a má byť časovo neobmedzený. Organizuje ho Lekárske odborové združenie a jeho konanie zatiaľ podporuje väčšina odborárov bratislavských nemocníc. Organizátori štrajku však očakávajú, že sa k nemu pripoja aj zdravotníci z iných miest.

Požiadavka odborárov je krátka a jasná, ale zároveň aj ťažko splniteľná - žiadajú zvýšiť mzdy najmenej o 25 percent. Problémom je, že zvýšenie platov žiadajú od vlády, a nie od svojich zamestnávateľov, nejde teda o klasické vyjednávanie miezd medzi zamestnancami a zamestnávateľmi. Odborári sú si vedomí, že požadovať vyššie mzdy od vedenia nemocníc je zbytočné, pretože ich riaditelia peniaze na zvýšenie platov jednoducho nemajú. To vedia všetci - počnúc vládou, cez vedenie nemocníc a odborárov až po pacientov. Preto odborári žiadajú vládu, ktorá reformu zdravotníctva zrealizovala, aby dala viac peňazí do zdravotníctva a mohli tak získať pre lekárov, zdravotné sestry a ďalší personál vyššie mzdy. V opačnom prípade hrozia, že počas štrajku budú ošetrovať iba akútne prípady a poskytovať iba neodkladnú starostlivosť. V praxi by to malo znamenať, že štrajkujúci lekári nebudú vykonávať obvyklé ambulantné vyšetrenia a zrejme ani plánované operácie.

Vláda ultimátum zdravotníkov odmietla šmahom ruky. S odôvodnením, že peniaze pre zdravotníkov nemôže navýšiť, pretože na to nemá vyčlenené peniaze v štátnom rozpočte, ktorý koncom minulého roka schválil parlament. A rozpočtové pravidlá či disciplínu nechce porušiť. Nie preto, lebo by jej za to hrozilo odvolanie v parlamente, ale buď zo zásady alebo z taktických dôvodov jej najsilnejšej strany SDKÚ vedenej premiérom Dzurindom. Napokon, na odvolanie vlády nemá opozícia ani chuť, ani vôľu, a ani dostatočný počet poslancov.

Situácia v krajine je tak momentálne poriadne zauzlená a komplikovaná. Nepodarilo sa ju vyriešiť ani premiérovi Mikulášovi Dzurindovi, ktorý sa nedávno síce odhodlane zúčastnil diskusie so zdravotníkmi v bratislavskej fakultnej nemocnici, ale tí ho počas nej nielen viackrát vypískali, ale aj zahádzali lekárskymi plášťami. A neexistuje zatiaľ ani len náznak takého spôsobu riešenia tohto problému, ktorý by za pár dní situáciu vrátil do normálnych koľají a zdravotníkov od štrajku odradil. Nepomáhajú pritom ani výzvy terajších opozičných strán, aby zdravotníci neštrajkovali a ani ich sľuby, že po voľbách - v prípade keď budú vládnuť - nalejú do zdravotníctva zo štátneho rozpočtu viac peňazí. Aj na ich mzdy.

Situácia dva a pol mesiaca pred predčasnými voľbami je teda naozaj zvláštna. Namiesto posudzovania volebných programov kandidujúcich strán bude zrejme spoločnosť zaťažená štrajkom zdravotníkov, ktorý ak sa naozaj začne, bude veľmi ťažké ukončiť. Slovenský volič je nevyspytateľný a nikto dnes nemôže zaručiť, že sa napokon hnev pacientov-voličov neobráti na samotných zdravotníkov. Hlavne v prípade, ak štrajk potrvá dlhší čas, prípadne až do volieb. To sa, prirodzene, môže odraziť aj na samotných výsledkoch volieb. Keď sa pacienti nahnevajú na zdravotníkov, potom aj tí, ktorí dnes odmietajú politiku premiéra Dzurindu, budú jeho stranu ochotní viac podporiť. Budú mať totiž spoločného "nepriateľa".

Nemožno preto ani vylúčiť, že s takýmto postupom SDKÚ kalkuluje - voličov už veľa stratiť nemôže, rozhodným postojom k štrajku zdravotníkov však môže aspoň krátkodobo, ale v rozhodujúcom období - vo voľbách - získať ďalších. Inými slovami, ide o to, kto z koho. A ja mám dôvod si myslieť, že je to vzhľadom na dôležitosť parlamentných volieb žalostne málo.