Dobré rozhodnutie

Senát Obvodného súdu v Bratislave rozsudok odôvodnil tým, že peňažný trest za zneužívanie právomoci verejného činiteľa je postačujúci. Podľa jeho rozhodnutia, voči ktorému sa Lexa hneď po jeho vynesení odvolal, bývalý šéf tajnej služby konal nad rámec úloh daných zákonom, "keď schválil 2OO tisíc amerických dolárov na zabezpečenie spravodajskej akcie v súvislosti s predajom obrazu Klaňanie sa troch kráľov, pričom vedel, že tieto peniaze nemôžu byť použité na zakúpenie umeleckých predmetov." Inými slovami - súd teda rozhodoval iba o zneužití peňazí, a nie aj o zneužití tajnej služby. Prípad, za ktorý bol Ivan Lexa odsúdený sa stal takmer pred desiatimi rokmi, v časoch najkrutejších skutkov vlády Vladimíra Mečiara.

Banskobystrický biskup Baláž sa vtedy verejne zastal prezidenta Michala Kováča, ktorému parlament pod vedením Mečiarového HZDS neústavným spôsobom vyslovil nedôveru. Dostal sa tak do pozornosti tajnej služby. Tá zistila, že práve v tom čase nechal biskup vyrobiť u reštaurátora umeleckých diel kópiu obrazu Klaňanie sa troch kráľov. Originál triptychu chcel predať a získané peniaze použiť na opravu cirkevných budov. Slovenská informačná služba pod vedením Ivana Lexu pripravila v súčinnosti s políciou operáciu: nastrčila falošného kupca, príslušníka tajnej služby s krytím Švajčiara, ktorý za obraz zaplatil v amerických dolároch. Reštaurátora polícia okamžite po predaji zatkla a v sídle biskupa ešte v tú noc urobila domovú prehliadku. Lexa obhajoval postup tajnej služby tým, že išlo o vzácny obraz, na ktorý sa vzťahoval zákon o umeleckých pamiatkach a biskup bol obvinený, že chcel dielo veľkej hodnoty vyviezť bez povolenia úradov do cudziny.

Mimochodom, túto obhajobu používal aj pred súdom, hoci už pred desiatimi rokmi bolo dokázané, že obraz antverpského maliara Jána Martensa zo 16. storočia nebol zaradený medzi kultúrne pamiatky. A teda k porušeniu zákona ani zhotovením jeho kópie ani prípadným vývozom do zahraničia nemohlo zo strany biskupského úradu vôbec prísť.

Rozhodnutie prvostupňového súdu - a to bez ohľadu na výšku trestu - má značný význam, pretože oficiálne a nahlas vyslovuje to, čo doteraz mohlo byť povedané iba pošepky: Ivan Lexa je vinný! Samozrejme, po zmene rozhodnutia odvolacím súdom v jeho prospech táto veta zase nebude platiť. Aspoň dovtedy, kým iný súd v iných Lexových kauzách zase nepovie opak. Bývalá pravá ruka Vladimíra Mečiara vo funkcii šéfa tajnej služby má totiž toho, ľudovo povedané na rováši, viac - je oprávnene podozrivá zo spáchania trestných činov v zhruba desiatke prípadov.

Na niektoré, ako napríklad na únos prezidentovho syna Michala Kováča mladšieho, bola vydaná amnestia Vladimírom Mečiarom v čase, kedy krajina bola bez prezidenta a Mečiar tak disponoval právomocou udeľovať amnestiu. Lexa bol preto v tomto prípade spod obžaloby aj s ďalšími osobami oslobodený. V iných závažných kauzách, napríklad sabotáže, v ktorej je Lexa obvinený z vydania príkazu vypracovať spravodajskú informáciu o obmedzení právomocí prezidenta republiky alebo skrátení jeho funkčného obdobia súd ešte nerozhodol. Rovnako, ako v prípade vyplácania peňazí tzv. mŕtvym dušiam, teda neexistujúcim spolupracovníkom tajnej služby. A ďalšie Lexove kauzy sú ešte stále v štádiu vyšetrovania.

K takým patrí napríklad vražda Roberta Remiáša, v ktorej je exriaditeľ tajnej služby podozrivý aj z návodu na vraždu. Remiáš robil spojku bývalému pracovníkovi tajnej služby, ktorý bol svedkom únosu prezidentovho syna, vypovedal o účasti tajnej služby na zavlečení, následne zo Slovenska utiekol a niekoľko rokov sa ukrýval v zahraničí. Možnosť dnes povedať, že Ivan Lexa je vinný, je obrovským zadosťučinením pre mnohých ľudí žijúcich na Slovensku. Týmito slovami je totiž obrazne povedané aj to, že za udalosti v krajine, tzv. studenú vojnu v rokoch 1994 až 1998, je vinný aj Vladimír Mečiar aj HZDS, ktorí Lexu a jeho skutky očividne podporovali. A preto tiež mám dôvod si myslieť, že aj napriek nedostatkom v rozhodovaní súdu, bolo jeho rozhodnutie v konečnom dôsledku dobré.