Delenie moci

Rýchlosť s akou Róbert Fico koná však nie je nijako prekvapujúca. Po oznámení vzniku novej vládnej koalície, ktorú uzatvoril s nacionalistami a hnutím Vladimíra Mečiara nemal už naozaj na čo čakať. Hlavne ak sa chcel vyhnúť rôznym špekuláciám a dlhodobejšiemu spochybňovaniu vzniku novej a neštandardnej vládnej koalície a to aj zo zahraničia, napríklad z prostredia europarlamentu. Dokázal prehovoriť prezidenta republiky, aby zmenil dátum ustanovujúcej schôdze parlamentu a tá sa tak bude konať o dva týždne skôr, ako prezident pôvodne naplánoval. Z hľadiska uchopenia moci je to opäť pochopiteľné - počas letných dovoleniek a prázdnin bude môcť nová vládna koalícia urobiť "potichšie" personálne zmeny v rôznych štátnych funkciách. Inými slovami, vymeniť ľudí v štátnej správe a všade tam, kde na to má vláda dosah.

Neštandardnosť novej vládnej koalície má viacero prvkov. Okrem politických strán, ktoré v nej budú pôsobiť, teda nacionalistov a hnutia Vladimíra Mečiara, je to hlavne delenie moci a to, že ani jeden z predsedov koaličných strán nebude pôsobiť vo významnej funkcii, ale budú iba radovými poslancami parlamentu. Moc rozdelil Róbert Fico tak, že vo vláde bude mať drvivú väčšinu 12 kresiel oproti trom kreslám pre nacionalistov a dvom pre hnutie Vladimíra Mečiara. SMER si ponechal všetky hlavné a tzv. silové rezorty. Nacionalistom zveril ministerstvá školstva, výstavby a regionálneho rozvoja, ako aj životného prostredia, teda rezorty, ktoré mala vo vláde Mikuláša Dzurindu Strana maďarskej koalície. Hnutie Vladimíra Mečiara dostalo ministerstvá pôdohospodárstva a spravodlivosti. Róbert Fico týmto delením tak urobil všetko preto, aby zatiaľ rozhádanú opozíciu stmelil voči svojej vláde čo najskôr.

Rozhodnutie zveriť rezort školstva nacionalistom už vyvolalo obavy slovenských Maďarov, pamätajúcich si roky 1994-1998, kedy tento rezort v Mečiarovej vláde rovnako ovládli nacionalisti. Výsledkom bolo neustále napätie a oprávnené sťažnosti slovenských Maďarov adresované medzinárodným organizáciám. Aj rozhodnutie zveriť ministerstvo spravodlivosti hnutiu Vladimíra Mečiara nebolo prijaté s nadšením, obzvlášť, keď do neho zasadne bývalý predseda Najvyššieho súdu Štefan Harabin. Ten je známy odmietaním modernizácie súdnictva, udeľovaním vysokých odmien lojálnym sudcom a sťažnosťou na Slovenskú republiku pre porušenie jeho základných práv, ktorú však Štrasburg odmietol ako neopodstatnenú.

V novej slovenskej vláde bude iba jedna žena -ministerka práce, rodiny a sociálnych vecí Viera Tomanová. Do vládnych kresiel zasadne viacero podnikateľov, ale aj ľudí, ktorí nie sú zviazaní so žiadnou politickou stranou. S najväčšími sympatiami je zatiaľ prijímané rozhodnutie zveriť post ministra zahraničných vecí dlhoročnému diplomatovi a bývalému generálnemu tajomníkovi OBSE Jánovi Kubišovi. Ostatné nominácie už vyvolávajú buď otázniky alebo úsmev. Napríklad ministrom kultúry bude Šéf volebného tímu strany SMER a ministrom obrany sa stane jeho bývalý hovorca.

V parlamente bude mať nová vláda podporu 85 poslancov. SMER obsadí kreslo predsedu a podpredsedu parlamentu, dve koaličné strany a jedna opozičná ďalšie kreslá podpredsedov parlamentu. Vládna koalícia bude mať dominanciu aj vo väčšine parlamentných výboroch. Nie je ešte známy počet a rozdelenie funkcií štátnych tajomníkov na jednotlivých ministerstvách, vie sa iba, že by malo ísť o tzv. krížovú kontrolu rezortov. Teda, že tam, kde je minister napríklad zo strany SMER, bude štátny tajomník z inej koaličnej strany.

Je pozoruhodné, že tak z domácej politickej scény, ako aj zo zahraničia sa ozývajú protestné hlasy hlavne voči účasti vo vláde nacionalistov, a nie voči Vladimírovi Mečiarovi. Každý tvrdí, že nacionalisti, a nie Vladimír Mečiar bude najväčším problémom vládnej koalície. Je to možno pochopiteľné - ak totiž jeden z najväčších politických rivalov Vladimíra Mečiara, ktorý si na odmietaní jeho politiky vybudoval politickú kariéru, Mikuláš Dzurinda, je ochotný a hlavne schopný dohadovať s Mečiarom uzatvorenie vládnej koalície, potom iba ťažko očakávať, že zostane neprijateľnou osobou aj pre ďalších ľudí. Ja však mám dôvod si myslieť, že Vladimír Mečiar zostal tým istým Vladimírom Mečiarom, akým bol v rokoch, keď vládol krajine a iba slabý volebný výsledok mu neumožňuje dať to hneď najavo. Ak totiž ešte pred vymenovaním novej vlády zverejní, že jeho blízky spolupracovník Ivan Lexa, okrem iného bývalý šéf tajnej služby podozrivej tiež z únosu syna prezidenta Michala Kováča, ktorý Mečiar zahalil svojou amnestiou, si zaslúži spoločenskú, občiansku aj politickú rehabilitáciu, ide o prvý verejný pokus člena vládnej koalície prepísať dejiny krajiny a skutkov napáchaných počas troch vlád Vladimíra Mečiara.

Inými slovami, budúce problémy v krajine nebudú robiť smiešni sluhovia nacionalizmu, ale Slovenskom aj zahraničím akceptovaný Vladimír Mečiar. Zdá sa, že známa otázka, čo sa musí na Slovensku stať, aby sa niečo stalo, je zodpovedaná - je to návrat Vladimíra Mečiara na vládne výslnie.

Další komentáře si můžete poslechnout v pořadu Názory a argumenty v sekci http://www.rozhlas.cz/cro6/audio/ Radio na přání