Všedné, obvyklé, normálne

29. únor 2008

Nič sa nestalo - aj tak je možné charakterizovať situáciu na Slovensku niekoľko dní po napadnutí politológa Grigoria Mesežnikova z rasového dôvodu, za bieleho dňa a priamo v centre hlavného mesta. Je to ale naozaj tak?

Grigorij Mesežnikov bol v minulom roku najcitovanejším politológom v médiách. To znamená, že sa netají svojimi názormi a vzhľadom na postupy a kroky súčasnej vládnej koalície SMER, SNS a HZDS ani ich kritikou. Tento týždeň ho napadol 27-ročný muž, ktorý mu najskôr nadával do Židov a následne aj fyzicky napadol. Aj keď Mesežnikov neutrpel vážnejšie zranenie, aj keď útočníka zadržala polícia a aj keď ho obvinila z výtržníctva a hanobenia národa, rasy a presvedčenia, nemožno túto záležitosť považovať za vybavenú. Tým skôr, že okolnosti, za ktorých k napadnutiu prišlo sú skôr zvláštne ako náhodné.

Okolnosť prvá: Grigorij Mesežnikov je prezidentom Inštitútu pre verejné otázky. Inštitút vydáva každoročne niekoľko stostranovú publikáciu, v ktorej mapuje a hodnotí stav krajiny v rôznych oblastiach - domácej a zahraničnej politiky, rešpektovania ústavných princípov a zásad právneho štátu, oblasť ľudských a menšinových práv, médií, zdravotníctva, tretieho sektora a podobne. A práve túto publikáciu z IVO pár dní pred napadnutím Mesežnikova tvrdo kritizoval premiér Fico, keď okrem iného povedal: "Nemôžu vydávať nejaké knižočky, kde na prvú stranu dajú nejaký valec a na zadnú dajú diaľnice a povedia, že rok 2007 bol rokom tyranie väčšiny. Poznáme týchto ľudí. Pán Mesežnikov nepovedal na adresu vlády Slovenskej republiky jedno dobré slovo".

Okolnosť druhá: Útočník, 27 ročný Marek U. z Bratislavy po napadnutí Mesežnikova neutiekol ani sa utiecť nesnažil. Prizeral sa, ako politológ telefonoval na políciu a nechcel utiecť ani pred ňou. A tak ho policajti zadržali, predviedli a obvinili.

Uvedené okolnosti sami o sebe ani spolu, samozrejme, nehovoria o tom, že s napadnutím Mesežnikova nejako súvisia. Ale nemožno stopercentne vylúčiť, že súvisieť môžu.

Tretia okolnosť celého prípadu je azda najnebezpečnejšia. Je ňou ľahostajnosť spoločnosti. Konkrétny, nespochybniteľne rasový útok na Mesežnikova totiž verejne odsúdili iba inštitút, v ktorom pracuje a o dva dni neskôr aj predseda parlamentného výboru pre ľudské práva a menšiny László Nagy. Nikto iný.

Médiá síce prípad zaznamenali, ale vlastný názor k nemu nepovedali. Rovnako nemí zostali predstavitelia tretieho sektora, intelektuáli, spisovatelia či kolegovia-politológovia. Žiadne odsúdenie tohto činu, žiadny prejav solidarity, nič, nič, nič - ako keby to už bolo všedné, obvyklé a hlavne normálne, že sa na Slovensku ľudia prepadávajú za bieleho dňa iba pre to, ako vyzerajú. V duchu hesla, nepáči sa mi, tak mu buchnem a čo má byť? Veď je to Žid!

Zdá sa, že tzv. mienkotvorné médiá, tretí sektor či intelektuáli sú tak zahladení vlastným zápasom s premiérom Ficom, že nevnímajú nič ostatné. Vrátane toho, že tak vlastne tancujú, ako im Fico píska. Keď médiá naposledy označil za prostitútky, hneď sa z toho snažili vyrobiť vážnu a významnú udalosť, hoci predseda vlády si tým splnil iba domácu úlohu - opäť sa o ňom hovorilo, jeho slová analyzovali a komentovali zo všetkých strán. Denník Pravda zverejnil, že uvažuje v tejto súvislosti aj o podaní žaloby voči premiérovi. Mám dôvod si myslieť, že v krajine pod Tatrami sa dejú naozaj zvláštne veci. Ako vystrihnuté z minulého storočia. Další komentáře si můžete poslechnout v pořadu Názory a argumenty v sekci Rádio na přání . Některé vybrané komentáře si můžete přečíst také v Týdeníku rozhlas .

autor: Juraj Hrabko
Spustit audio

Nejposlouchanější

Více z pořadu

E-shop Českého rozhlasu

Závěr příběhu staré Karviné, který měl zůstat pod zemí

Karin Lednická, spisovatelka

kostel_2100x1400.jpg

Šikmý kostel 3

Koupit

Románová kronika ztraceného města - léta 1945–1961. Karin Lednická předkládá do značné míry převratný, dosavadní paradigma měnící obraz hornického regionu, jehož zahlazenou historii stále překrývá tlustá vrstva mýtů a zakořeněných stereotypů o „černé zemi a rudém kraji“.