Útok na Dzurindovu vládu

Oprávnená otázka znie, či by nebolo rozumnejšie snažiť sa najskôr odvolať premiéra a s ním automaticky celú vládu, vrátane ministra školstva, ako opačný postup, ktorý opozícia zvolila. Teda najskôr odvolať ministra a potom aj zbytok vlády. Napokon, aj sa zvykne vravieť - zabiť dve muchy jednou ranou - a nie jednu muchu dvomi ranami. A keďže parlamentná aritmetika je nastavená tak, aby vyslovenie nedôvery bolo nespochybniteľnou vôľou parlamentu, možno aj terajší pokus opozície vopred zreteľne pomenovať - bude síce skúšať udierať, ale ani jednu muchu, teda ani ministra ani premiéra, jednoducho netrafí. Faktom však je to, že oboch chce odvolať na jednej schôdzi.

Za vyslovenie nedôvery členovi vlády musí hlasovať najmenej 76 poslancov. Bez ohľadu na to, koľko ich je na hlasovaní prítomných. Viac nemusí, menej nemôže. A hoci je Dzurindova vláda naozaj menšinová, vďaka neschopnosti opozície aj veľkému počtu tzv. nezávislých poslancov v parlamente sa odvolania nemusí báť. Hoci nie je nemožné, je nereálne. Nie opozícia, ale vláda má totiž rukolapné prostriedky, ktorými nezávislých poslancov môže presviedčať, aby hlasovali radšej s vládnou koalíciou, ako s opozíciou. A o tom, že štyri koaličné strany v prípadoch vyslovovania nedôvery člnom kabinetu držia spolu, netreba vôbec pochybovať. I keď navonok to čoraz častejšie vyzerá inak, ani jedna koaličná strana sa neodváži v parlamente podporiť odvolanie ani jedného ministra. Odvolávanie ministra školstva poslúži ako čerstvý príklad. Bola to koaličná strana ANO, ktorá verejne vyzvala ministra školstva na odchod z funkcie, ale v parlamente bude hlasovať za jeho zotrvanie vo funkcii. A to aj napriek tomu, že v rozprave bude celkom isto prezentovať nesúhlasné názory na kroky a postupy ministra, keď príde k lámaniu chleba, teda hlasovaniu, bude hlasovať za to, aby bol ministrom aj naďalej.

Isto, rozdiel medzi slovami a skutkami nie je špecifikom iba slovenských politických strán, politická kultúra, ktorú v krajine nateraz predvádzajú má však priďaleko aj od politiky, aj od kultúry, aj od oboch spolu. Na Slovensku už nahlas a bez škrupúľ politici politiku nazývajú remeslom, klamstvo pravdou, cynizmus zodpovednosťou a korupciu spätnou väzbou. Blbé je, že všetci - aj koaliční, aj opoziční, aj nezávislí a aj tí, ktorí sú nateraz mimo parlamentu.

Keďže parlamentná matematika nepustí a opozícia pri nedokáže získať 76 poslancov hlasujúcich za pád ministra alebo vlády, je namieste otázka, prečo sa vôbec púšťa do vopred prehratého boja. Opozícia tvrdí, že nemôže mlčať a musí prstom ukázať na tých, ktorí sa previnili a podľa nej krajine iba škodia a vedú ju do záhuby. Vládna koalícia, prirodzene, tvrdí opak. Tak či onak, dôvodom je vyniesť stranícke spory spoza parlamentných múrov na verejnosť. Odvolávanie ministra či dokonca celej vlády, o čom budú isto-iste médiá nepretržite informovať, totiž ešte stále dokáže v spoločnosti upútať pozornosť. A to je cieľom - už o pár mesiacov budú na Slovensku krajské voľby i voľby hajtmanov a pre opozičné politické strany je lacnejšie sa začať propagovať návrhmi na pád vlády, ako napríklad suchými informáciami z tlačových besied, ktoré médiá môžu, ale nemusia verejnosti prezentovať. Na rozdiel od vládnych strán, ktoré majú, samozrejme, prístup do médií lepší, keďže tieto pravidelne informujú napríklad o výsledkoch rokovania vlády či zámeroch a návrhoch jednotlivých ministrov.

Bolo by obrovským prekvapením, keby sa opozícii podarilo odvolať ministra školstva a ešte väčším, keby padla celá vláda. Nikto však nevie nielen povedať, ale ani sa nad tým nezamýšľa, čo by bolo deň po. Mám preto dôvod si myslieť, že aj tento pokus o odvolanie vlády poslúži iba na precvičenie poslancov z písomných slohových prác a ďalšieho cibrenia ich rétorických prejavov. A pretože nič nie je zadarmo, aj túto zábavku politikov zaplatia občania. Pravdou je, že akých sme si zvolili, takých aj máme.