Štrajk zdravotníkov

Požiadavky štrajkujúcich sú zreteľné, oprávnené ale aj neoprávnené. Zreteľná a oprávnená je ich požiadavka na zvýšenie platov zhruba o štvrtinu. Podľa údajov je priemerný plat lekárov v nemocniciach okolo 17 tisíc korún a zdravotných sestier zhruba 10 tisíc slovenských korún. Reálne síce zarobia viac, ale to až po pripočítaní mzdových náhrad za služby a rôznych príplatkov. Zdravotníci sa pritom sťažujú, že ich mzdy neboli zvýšené už štyri roky. Za neoprávnené možno označiť ich ďalšie požiadavky - zastaviť transformáciu nemocníc na akciové spoločnosti či vyčleniť viac peňazí v štátnom rozpočte na zdravotníctvo. To sú totiž už politické požiadavky, ktoré s odborárskou činnosťou nemajú veľa do činenia.

Štrajk je trochu zvláštny, keďže zdravotníci štrajkujú v práci a prácou. Momentálne je situácia taká, že pracujú v tzv. víkendovom režime, teda tak, ako keby aj všedné dni boli sviatkom, sobotou či nedeľou. S výnimkou toho, že sú v práci ako vo všedný deň a pripravení pacientov ošetrovať. Slovník odborári zmenili potom, ako im vedenie nemocníc oznámilo, že počas štrajku nebudú dostávať mzdy. Kto štrajkuje, nemôže aj zarábať. Takýto jednoduchý postoj sa zdá byť účinný - priveľa lekárov aj zdravotných sestier si nemôže dovoliť zostať bez peňazí a odborárske združenie, ktoré štrajk vyvolalo nemá k dispozícii peňažné fondy, ktorými by im počas štrajku zabezpečilo ich živobytie.

Nejde totiž o klasický štrajk podľa zákona o kolektívnom vyjednávaní medzi zamestnávateľmi a zamestnancami. Odborári lekárskeho odborového združenia, ktoré je jednou z viacerých odborových organizácií, štrajkujú priamo na základe Ústavy. Podľa nej majú právo na štrajk zaručené, pričom jeho podmienky má ustanoviť zákon. Taký zákon doteraz síce neexistuje, čo však automaticky neznamená, že ústavné právo na štrajk si ľudia nemôžu v praxi uplatniť. Existuje totiž rozhodnutie Najvyššieho súdu, podľa ktorého súdy nižšieho stupňa nemôžu vydávať predbežné opatrenia, ktorými by štrajk prerušili alebo ukončili. Inými slovami, keďže doteraz neexistuje zákon, ktorý by bližšie uplatňovanie tohto ústavného práva špecifikoval, aj zdravotníci môžu štrajkovať, ale takpovediac každý na vlastný plášť. Ešte inak - žiadny štrajkujúci v takomto prípade nie je pod ochranou žiadnej odborovej organizácie. Sám sa musí rozhodnúť či bude alebo nebude štrajkovať, ale sám bude aj niesť prípadné následky svojho rozhodnutia ak povedzme odmietne splniť príkaz nadriadeného, svojvoľne nepríde do práce a podobne.

Vláda zatiaľ štrajk nemocničných zdravotníkov iba pozoruje. Zvýšenie ich miezd pokladá za vec vedenia nemocníc a zvýšiť odvody štátu do zdravotných poisťovní a ich prostredníctvom do nemocníc, nateraz odmieta. Po ruke však má v prípade nutnosti zákon, ktorý jej dáva právomoc štrajk nemocničných zdravotníkov ukončiť v prípade, ak ním príde k bezprostrednému ohrozeniu života a zdravia ľudí. Politické sankcie jej nehrozia - parlament nie je schopný a ani nemá chuť vládu odvolať, pretože sú necelé tri mesiace pred predčasnými parlamentnými voľbami a politické strany sa už v prvom rade sústreďujú na volebnú kampaň. Odvolanie vlády by rozvírilo politickú hladinu a prinieslo celý rad komplikácií, ktorým sa chcú politické strany krátko pred voľbami už radšej - a celkom pochopiteľne - vyhnúť.

Perličkou je, že štrajk nemocničných zdravotníkov nie je nijako časovo obmedzený a odborári ohlasujú, že vydržia štrajkovať v prípade potreby až do volieb. Nie je to nemožné, pokiaľ budú tak ako teraz štrajkovať prácou. Faktom je, že reforma zdravotníctva sa v krajine - slušne povedané - naozaj veľmi nevydarila. Na jednej jej strane zostali zdravotníci, ktorých platy sú naozaj veľmi nízke. Na druhej strane reformy zostali preplnené čakárne, neochota a často aj nevhodné až neľudské správanie sa zdravotníkov voči pacientom, ktorým dávajú pocítiť, že sú na nich odkázaní. O odstránení korupcie v zdravotníctve či normálnych ľudských vzťahoch medzi pacientmi a zdravotníkmi pritom nemožno vôbec hovoriť. Z toho uhla pohľadu mám preto dôvod si myslieť, že pre pacientov môže byť vyhlásenie štrajku, paradoxne, aj dobrou správou, keďže práca zdravotníkov v štátnych nemocniciach vyzerala často tak, ako keby neustále štrajkovali. Teraz pacienti aspoň vedia, že štrajkujú oficiálne a že od nich nemajú ani nemôžu veľa očakávať. Hoci potrebovať ich budú aj ďalej.