Sloboda prejavu a po prejave

Sú to sudcovia. Od okresnej a krajskej úrovni až po sudcov Najvyššieho súdu. Definitívne rozsudky, ktoré vyniesli ich kolegovia v talároch sú mimoriadne znepokojujúce, pretože spolu s ospravedlnením zároveň médiá zaviazali dotknutým sudcom vyplatiť aj tzv. nemajetkovú ujmu. V sumách niekoľkých miliónov korún. Ide o rozhodnutia, ktoré možno napadnúť už iba na Ústavnom alebo na Európskom súde pre ľudské práva.

Kým denník Sme nedávno súd potrestal "pokutou" v sume 3 milióny korún pre sudcu Najvyššieho súdu Haralda Stiffela hlavne za spravodajské články, rovnaké odškodné vysúdil aj bývalý predseda Najvyššieho súdu a dnes jeden z jeho sudcov Štefan Harabin od denníka Pravda. Nielen však za spravodajské články, ale už aj za karikatúry a názory, ktoré uverejnil. A práve to je hlavný dôvod na veľké znepokojenie nad súčasným stavom slobody prejavu na Slovensku.

Isteže, obidva denníky sa v oboch prípadoch dopustili chýb a omylov. Denník Sme označil Haralda Stiffela za sudcu, ktorý odsúdil ešte v komunistickom režime vydavateľa samizdatu. Faktom je, že Harald Stiffel ho neodsúdil priamo, ale nepriamo - keď sa záležitosť dostala až pred Najvyšší súd, bol členom senátu, ktorý rozhodol, že súdy nižšieho stupňa postupovali nesprávne, pretože mali vydavateľa potrestať. Vec tak vrátil nižšiemu súdu na opätovné rozhodnutie, ktorý bol povinný, tak ako je tomu aj dnes, názor Najvyššieho súdu akceptovať a vydavateľa preto odsúdil. Inými slovami, de facto sa Stiffel spolupodieľal na odsúdení vydavateľa samizdatu, de iure však o jeho potrestaní rozhodol súd nižšieho stupňa, a nie samotný Stiffel. Chyba na strane denníka Sme jednoznačne bola, ide o to, či Stiffelovi, ktorý je stále sudcom Najvyššieho súdu naozaj mohla spôsobiť nemajetkovú ujmu v hodnote až 3 miliónov korún.

Podobných chýb sa dopustil aj denník Pravda, keď informoval o činnosti vtedajšieho predsedu Najvyššieho súdu Štefanovi Harabinovi. V jeho prípade však išiel Krajský súd ešte ďalej ako v prípade denníka Sme, keďže rozhodol o tom, že denník Pravda sa musí ospravedlniť a zaplatiť 3 milióny korún aj za uverejnené karikatúry a názory. A tu už naozaj končia akékoľvek žarty, sloboda vo všeobecnosti a výrazne je podkopaný jeden z hlavných pilierov demokracie.

Prirodzene, rozhodnutia súdov je nutné akceptovať, to však vôbec neznamená, že ich nemožno kritizovať. Obzvlášť, keď sú to rozhodnutia prijaté nielen v rozpore s doterajšou judikatúrou európskeho súdu, ktorá je pre slovenské súdy záväzná, ale aj v rozpore so zdravým rozumom. Posúďte sami - aký je to argument, keď priamo v rozsudku je uvedené, že predstaviteľ súdnej moci nemusí znášať tzv. znížený prah kritiky svojej osobnosti a zásahu do chránených osobnostných práv, pretože nie je politikom? Predstaviteľ súdnej moci je predsa rovnakým verejným činiteľom ako politik, rovnako je platený z daní, je jednoducho rovnakou verejnou osobou, ktorá podlieha kontrole tých, od ktorých štátna moc pochádza, teda spoločnosti. Je nepredstaviteľné, aby ktokoľvek žil z peňazí spoločnosti, ale pritom odmietal jej kontrolu, vykonávanú aj prostredníctvom médií.

Nikto nie je neomylný a keď sa médiá dopustia chýb či omylov, je slušné a potrebné, aby sa za ne ospravedlnili. V prípade, keď sa ospravedlniť odmietnu - pretože právom na slobodu prejavu je aj právo mlčať - nech im súd uloží alternatívne hoci aj vysokú pokutu.

Pozoruhodné a znepokojujúce sú v tejto súvislosti hlavne tri veci. Po prvé, nevedno, ako súd vôbec vypočítal trojmiliónovú ujmu v prípadoch denníka Sme a denníka Pravda, keďže obaja dotknutí sudcovia sú budú dovtedy sudcami Najvyššieho súdu, kým sa sami nerozhodnú z neho odísť. Po druhé, aj keď v oboch prípadoch je možné očakávať, že európsky súd, na ktorý sa chcú obidva denníky obrátiť uzná porušenie práva na slobodu prejavu, uhradiť škodu obom denníkom bude musieť štát, a nie dotknutí sudcovia alebo súd, ktorý im trojmiliónové sumy priklepol. A po tretie, obidve kauzy sú výsledkom toho, že sloboda prejavu je na Slovensku úplne iná, ako sloboda po prejave.