Na Slovensku vládne chaos

Kampaň oboch kandidátov na najvyššieho reprezentanta štátu pred sobotňajším rozuzlením prezidentskej tajničky, bola viac ako iba nudná. Pre objektívnosť treba povedať, že vzhľadom na ich charakter i minulosť však iba ťažko mohla byť iná. Slovenské médiá, vrátane moderátorov tzv. diskusných stolov kandidátov, ju nedokázali ničím oživiť, plávali iba po povrchu udalostí a ako oživenie nudných monológov obidvoch kandidátov im stačil ich občasný dialóg, v ktorom zaznievali výrazy ako "klamár, zradca, lezieš do zadku" a podobne.

Ak by bolo potrebné kampaň pred druhým kolom volieb prezidenta republiky pomenovať iba jedným slovom, nebol by to žiaden problém - bolo by to slovo nevkus. Do kampane už menej zasahovali aj politológovia, sociológovia či výskumníci. Výsledky prieskumu verejnej mienky pred druhým kolom nie sú známe iba preto, lebo ich žiadna agentúra nerobila. A tak veľká časť slovenských voličov zostane pred voľbami úplne zmätená, pretože jednoducho nebude vedieť, aký je stav - kto vedie a kto prehráva - a pre svoje rozhodovanie nebude môcť použiť ani tzv. emočnú voľbu.

Aj politické odporúčania jednotlivých strán sú pre voliča nečitateľné: ako si má napríklad vybrať volič vládnej koalície, keď dve strany z nej ho rovno vyzývajú volieb sa nezúčastniť a ďalšie dve strany ponechávajú rozhodnutie na neho samotného s dodatkom, že predsedovia týchto strán sa volieb nezúčastnia?

Mlčí cirkev, aj tzv. intelektuáli. Inými slovami - značná časť voličov je azda po prvý raz od vôbec prvých slobodných volieb v roku 1990, ponechaná výlučne na vlastné rozhodnutie, je doslova a do písmena bezradná, a čo to s ňou urobí je iba ťažko predvídateľné.

Voliči opozície to majú o čosi jednoduchšie. Vladimír Mečiar reprezentuje vlastné HZDS, Ivan Gašparovič zase stranu SMER Roberta Fica. Zápas o kreslo hlavy štátu je preto z opozičného pohľadu zreteľný a čitateľný. Z pohľadu výsledkov prvého kola aj jednoduchý - čím bude väčšia účasť voličov na voľbách, tým sa zväčšuje pravdepodobnosť zvolenia Ivana Gašparoviča. A naopak, čím bude účasť menšia, tým viac je pravdepodobnejšie, že voľby vyhrá Vladimír Mečiar. Túto základnú matematiku chápe na Slovensku každý a stala sa aj akýmsi ústredným, i keď nepísaným heslom kampane pred druhým kolom.

To napríklad využil exprezident Michal Kováč, ktorý oznámil, že vyzval Vladimíra Mečiara, aby sa vzdal kandidatúry v prospech Eduarda Kukana. Čím dal zreteľne najavo, že nebude voliť Mečiara, ale Gašparoviča. Je to jeho vkus a proti tomu nemožno nič namietať. Michal Kováč sa však v podstate pokúsil odlíšiť neodlíšiteľné a tento pokus sa nemu vôbec nevydaril. Možno pochopiť, že nezabudne na únos a mučenie svojho syna, ktorý sa udial práve v čase, kedy bol Vladimír Mečiar predsedom vlády.

Na druhej strane však zabudol na to, že mu parlament protiústavným spôsobom vyslovil nedôveru práve v čase, kedy mu predsedal Ivan Gašparovič. Verejná výzva Michala Kováča je preto výzvou otca, nie však exprezidenta.

Nájsť dnes v súvislosti s voľbami hlavy štátu na Slovensku mimoriadne obľúbené menšie zlo tam, kde neexistuje, je, prirodzene, nemožné. Aj preto je Slovensko niekoľko dní pred rozhodujúcou voľbou prezidenta republiky v istom chaose. Ide "iba" o to, či tento chaos bude po voľbách menší alebo väčší.