Kedysi a dnes

Keď Vladimír Mečiar prišiel nedávno s návrhom, aby parlament konštatoval, že prezident republiky je povinný odvolať jedného z ústavných sudcov Juraja Horvátha, ktorý sa HZDS nepáči, Slovenská národná strana koaličnému partnerovi poskytla hlasy svojich poslancov na schválenie uznesenia takpovediac bez mihnutia oka. Parlament v ňom v prvom bode konštatoval, že ústavný sudca nemá právny titul na výkon svojej funkcie a v bode druhom, že sa môže funkcie vzdať. Znie to ako nezmysel, ale je to skutočne tak - chybu urobil Vladimír Mečiar, ktorý si poplietol dva odseky jedného ústavného článku. Jeden hovorí o vzdaní sa funkcie ústavného sudcu, druhý o možnostiach jeho odvolania.

Uvedené je iba príkladom toho, ako v krajine pod Tatrami funguje systém koaličnej spolupráce. Hlavné je, kto, a nie čo v parlamente navrhne, podľa toho poslanci aj hlasujú. Návrhy z radov opozície sa nepripúšťajú, z radov koalície nekontrolujú, ale rovno odhlasujú. A tak to potom aj častokrát vyzerá.

Keďže spomínané uznesenie malo byť aj akýmsi morálnym apelom, je vhodné sa pozrieť tiež na to, kto vlastne morálne apeloval. Tentoraz hlavne z pohľadu Slovenskej národnej strany. O jej predsedovi totiž vyšli najavo ďalšie nové skutočnosti z dávnejších čias, ktoré tak dopĺňajú mozaiku jeho dodnes nezmeneného charakteru. V spisoch bývalej Štátnej bezpečnosti redaktor televízie Markíza totiž objavil informáciu, že Ján Slota sa v roku 1971 spolupodieľal na vykradnutí obchodu textilu a mäsa v obci Koš neďaleko Prievidze, kde rozbili pokladňu a ukradli zhruba 11 tisíc korún. Táto informácia totiž súvisí s inou - útekom Jána Slotu do Rakúska.

Slovenské médiá mozaiku doplnili a vyzerá nasledovne: potom ako Ján Slota spolu s ďalšími tromi mladíkmi vykradli obchod, utiekli do Rakúska, kde sa zase pokúsili vykradnúť auto. Dvoch z nich rakúski policajti chytili, Ján Slota s ďalším pred nimi utiekli späť na Slovensko. Takže výsostne pragmatická záležitosť, a žiadna láska k domovine prinútila Jána Slotu vrátiť sa na Slovensko.

Isteže, v dokumentoch bývalej Štátnej bezpečnosti môže byť napísané všeličo a posudzovať či vyvodzovať iba na ich základe hodnotiace súdy by nebolo správne. Ale archívy môžu slúžiť aj na to, aby sa na ich základe sústredila pozornosť na osobu, o ktorej boli vedené a jej kroky boli skúmané aj ďalej. Obzvlášť, keď pôsobí vo verejnej funkcii.

Tak tomu bolo aj v prípade Jána Slotu a ajhľa - zakrátko médiá uverejnili správu, že ide o viacnásobne právoplatne odsúdenú osobu. Dva razy za problémy v práci, pričom v jednom prípade - v roku 1882 - bol problém v tom, že vydal pokyn, ktorý viedol k požiaru v podniku patriacemu elektrárňam v Novákoch. Ešte predtým bol zase odsúdený za fyzické napadnutie Ladislava B. a za už spomínané nedovolené prekročenie hranice a opustenie republiky do Rakúska.

Mám dôvod si myslieť, že s takýmto curriculum vitae sa nemožno uplatniť inak, ako v politike. Presnejšie, v politike po slovensky. Iba vďaka jej pravidlám sa dnes môže predseda koaličnej strany Ján Slota prevážať v miliónových autách či letovať v dome na Jadrane hoci mu ani jedno ani druhé a mnohé ďalšie pôžitky oficiálne nepatria. Tak, ako neplatí ani hlavné heslo národniarov - cudzie nechceme, svoje si nedáme. Berú aj cudzie a z príbehu Jána Slotu vidno, že tak robil naozaj už dávno.

Další komentáře si můžete poslechnout v pořadu Názory a argumenty v sekci Rádio na přání . Některé vybrané komentáře si můžete přečíst také v Týdeníku rozhlas .