Kamila Pešeková: Nežná revolúcia neďaleko sovietskych hraníc. Keď v Košiciach po prvý krát hovoril Havel

Václav Havel na plakátu Občanského fóra
Václav Havel na plakátu Občanského fóra

V novembri 1989 som mala 15 rokov a bola som v prvom ročníku gymnázia.

Preslávenom po celých Košiciach, pretože údajne jediné v meste zakazovalo svojim študentom nosiť riflové nohavice.

Niekedy v októbri 1989 prišiel do našej triedy profesor s ponukou, aby sme my prváci vstúpili do zväzu Československo-sovietskeho priateľstva. Zdôvodnil to tým, že sa určite budeme chciet dostať po gymnáziu na vysokú školu a členstvo by nám mohlo pomôcť.

Sovietsky zväz bol od nás ani nie 100 kilometrov. Teda nič vzdialené a nič nereálne. Dostali sme čas na rozmyslenie niekoľko mesiacov. Pred vstupom nás zachránila Nežná revolúcia. Hoci 17. novembra sa v Košiciach, druhom najväčšom meste Slovenska, nedialo ešte nič. Ani osemnásteho. Vedeli sme, že v Prahe, ktorá bola oveľa ďalej než Sovietsky zväz, prebehla demonštrácia a že niečo sa blíži.

Počúvali sme správy z Hlasu Ameriky, revolučná vlna konečne prišla aj k nám. Potom sme aj my celí premrznutí donekonečna štrngali kľúčmi a spievali hymnu Nežnej revolúcie od Ivana Hoffmana Sľúbili sme si lásku. Sledovali sme v televízii prenosy z Bratislavy a hlavných aktérov Jána Budaja a Milana Kňažka – s legendárnou vetou: „Vytvorte koridor“.

Nie VPN, ale OF

Na balkóne košickej vedeckej knižnice vystúpil 20. decembra na demonštrácii Václav Havel. Mal tmavozelenú bundu a fajčil. Veľká väčšina tých tisícov ľudí pred miestnym Tuzexom ho videla a asi aj počula naživo po prvý krát. Zožal obrovský aplaus.

V Košiciach v tom čase fungovalo Občianske fórum, nie Verejnosť proti násiliu, ale Občianske fórum. Nedávno spomínal František Mikloško v Lidových novinách, akú prácu im to dalo, presvedčiť východ, aby to predsa len zmenili na Verejnosť proti násiliu.

Na gymnáziu nás varovali, že tieto udalosti dopadnú rovnako ako v roku 1968, aby sme sa neoddávali ilúziám. Ale práve eufória a obrovská nádej boli na revolúcii to najkrajšie.

Tridsať rokov po týchto udalostiach akoby sa nádej vytratila. Ľudia, ktorí na Slovensku revolúciu vítali, sú dnes schopní nostalgicky hovoriť o tom, že socializmus zasa až taký zlý nebol, pretože sa o ľudí dokázal postarať.

Vraj minulý režim lepšie riešil sociálne istoty, otázku bývania, takisto so zamestnaním nebol taký problém ako dnes. Akoby sa nezmenilo uvažovanie týchto ľudí a zostalo tiež socialistické – v zmysle pasivity a pohodlného prijímania rozhodnutí a riešení „zhora“.

Kamila Pešeková

Akoby zabudli, že socializmus, to boli predovšetkým zákazy a obmedzenia. Akoby demokracia vo vnútri niektorých stále nedozrela, pretože ľudia sa aj 30 rokov po revolúcii stále učia zodpovednosti. Akoby nás symbolický koridor dejín zaviedol tým smerom, kde revolučná nádej a neha chýba.

Autorka je komentátorka Českého rozhlasu