Ján Pavol Veĺký

Štátne vlajky sú na výzvu ministerstva vnútra stiahnuté do pol žrde, i keď iba na jeden deň. Verejnoprávne i viaceré súkromné elektronické médiá krátko po oznámení pápežovej smrti v sobotu večer prerušili vysielanie, aby o tom informovali svojich divákov či poslucháčov. Do programu zaradili dokumenty a filmy o pápežovom živote a mimoriadne spravodajské relácie. Dokonca aj v pravidelných nedeľňajších politických diskusiách nahradili politikov cirkevní hodnostári. Za zvonenia zvonov milióny veriacich i neveriacich v celej krajine navštívilo nedeľné bohoslužby, aby sa modlili za Jána Pavla II. a uctili si jeho pamiatku.

Aj samotný pápež však mal ku Slovensku vrúcny vzťah. S jeho rodným Poľskom ho totiž spájali Tatry, po ktorých rád chodieval. Slovensko navštívil od pádu komunistického režimu až tri razy - v roku 1990, 1995 a 2003. Symbolickými sa stali jeho slová "Nebojte sa!", práve v roku 1995, kedy sa krajina zmietala pod režimom premiéra Vladimíra Mečiara, predsedu parlamentu, dnešného prezidenta republiky Ivana Gašparoviča a ďalších členov i sympatizantov HZDS. Nielen však iba pápež navštevoval Slovensko, ale aj slovenskí politici navštevovali pápeža vo Vatikáne. Opäť, najväčší vzruch vyvolala návšteva ministerského predsedu Vladimíra Mečiara, ktorý na audienciu k pápežovi prišiel aj so svojou sekretárkou Annou Nagyovou. Ján Čarnogurský túto audienciu vtedy okomentoval slovami, že sa mu vôbec nezdá vhodné, aby predseda vlády navštívil pápeža aj so svojou frajerkou.

Hoci na to v krajine málokto zabudol, takmer nikto to v týchto chvíľach nespomína. Naopak, všetky médiá, ktorých povinnosťou je aj nezabúdať a pripomínať iba citujú súčasné vyjadrenia politikov a politických strán. Tie zverejňovali spravodajské agentúry ako na bežiacom páse. A tak sa možno dozvedieť, že Ivan Gašparovič po dlhom hľadaní "našiel iba jedno slovo, ktoré vystihuje podstatu Jána Pavla II. "Bol to ľudomil". A že slová pápeža Nebojte sa! boli v roku 1995 veľkým povzbudením aj pre neho. Mečiarovo HZDS zase všetkých poučilo, že "svet stratil viac, ako si v tejto chvíli uvedomuje". Premiér Dzurinda zdôraznil, že Ján Pavol II. zásadným spôsobom prispel k pádu komunizmu v strednej a východnej Európe a teda aj vo vtedajšom Československu. A Komunistická strana upozornila, že pápež nebol iba bojovníkom proti komunizmu, ale že si ho váži hlavne "pre jeho neúnavný zápas za sociálnu spravodlivosť a za jeho odpor voči vojnám na Balkáne a Iraku". Oveľa vhodnejšie i sympatickejšie vyhlásenia ako politici ponúkli predstavitelia ďalších cirkví, vrátane nekatolíckych - ich spoločným putom boli slová ako tolerancia, ekumenická spolupráca či najväčší reprezentant kresťanstva vo svete za posledné štvrťstoročie. Akýmsi paradoxom osudu však pritom je, Slovensko nebude zastúpené vo voľbách nového pápeža - má totiž iba kardinálov, ktorý presiahli stanovenú vekovú hranicu.

Úplne iným paradoxom je, že v pozadí emotívnych politických vyhlásení prezidenta, predsedu parlamentu a premiéra sa už začal tichý zápas o to, kto by mal a kto pôjde na pápežov pohreb. Z bezpečnostných dôvodov nemôžu všetci traja najvyšší ústavní činitelia cestovať jedným lietadlom. A úzusom, i keď nie zákonom, je dané, že všetci traja by ani nemali byť mimo republiky v jednom čase. Dilemu a zápas politikov možno pomôže vyriešiť samotný Vatikán, keď určí počet zástupcov z jednej krajiny, ktorý sa budú môcť pohrebu oficiálne zúčastniť a tento počet bude menší ako tri. Iným hoci zdanlivým paradoxom je, že kresťanské Slovensko za pápežom Jánom Pavlom II. nedrží tzv. štátny smútok. Nie preto, lebo by nechcelo, ale preto, lebo ho nemôže vyhlásiť - žiadny zákon to totiž nikomu a v nijakom prípade neumožňuje. A keďže zároveň podľa Ústavy platí, že štátne orgány môžu konať iba to, čo im zákon umožňuje, nie je nikto oprávnený štátny smútok vyhlásiť, ani určiť jeho pravidlá. Na to, že v krajine nie je možné vyhlásiť štátny smútok sa však prišlo až teraz, teda v súvislosti so smrťou pápeža s cirkevným menom Ján Pavol II. Hoci mal v mene druhý, v skutočnosti bol prvým Slovanom na pápežskom stolci. A ja mám dôvod si myslieť, že nielen kresťania, ale aj kritici Jána Pavla II. ho pre silu viery, v ktorú veril a spôsobom, akým celý svoj život žil, môžu nazývať tiež Ján Pavol Veľký.