Dva pohĺady

Pohľad zvonku hovorí o Slovensku zreteľne - krajina pod Tatrami bola v roku 2004 veľmi úspešnou krajinou. Stala sa riadnym členom NATO a Európskej únie, zaviedla rovnú daň, aj vďaka ktorej prišli na Slovensko investície zhruba za 70 miliárd korún. Najvýznamnejšia z nich je investícia automobilky Hyundai/KIA v hodnote takmer 30 miliárd korún. Vláda Mikuláša Dzurindu zložená zo štyroch koaličných strán naštartovala aj rad ďalších reforiem - z tých najhlavnejších okrem ekonomickej aj zdravotnícku, sociálnu či dôchodkovú. S výnimkou ministra školstva, ktorému sa reformu nepodarilo dotiahnuť do konca a musí s jej zavedením počkať na budúci rok, všetci ostatní ministri buď urobili alebo aspoň pripravili zásadné zmeny vo svojich rezortoch. Okrem už uvedených, počnúc napríklad ministrom spravodlivosti a jeho reorganizáciou súdnictva, zavedením trestu "trikrát a dosť" pre recidivistov či zriadením Úradu špeciálnej prokuratúry a Špeciálneho súdu, cez ministra kultúry, ktorý odovzdal bezmála 20-rokov stavanú a stále nedokončenú budovu Slovenského národného divadla ministrovi hospodárstva a ten ju následne navrhol predať súkromnému vlastníkovi, až po ministra vnútra, ktorému sa podarilo rozložiť viacero skupín organizovaného zločinu.

Slovensko má od polovice roka 2004 aj nového prezidenta republiky - Ivana Gašparoviča - hoci jeho voľba bola pre vládnu koalíciu, ktorá sa nevedela dohodnúť na spoločnom kandidátovi, nepríjemným prekvapením. Vstup Slovenska do Európskej únie znamenal aj zavedenie nových funkcionárov - europoslancov - a aj v tomto prípade krajina pod Tatrami prekvapila: účasť na voľbách do europarlamentu bola totiž extrémne nízka, keďže sa ich zúčastnilo iba necelých 17 percent voličov. Ani to však nič nemení na skutočnosti, že pri pohľade zvonku bolo Slovensko v roku 2004 veľmi úspešnou krajinou.

Pohľad zvnútra krajiny je však iný, prinajmenej nie tak optimisticky ladený ako pohľad zvonku. Existuje totiž viacero pochybností ani nie tak o postupoch výkonnej, zákonodarnej a súdnej moci, ale o spôsoboch, ktorými ich vykonávajú. Povedané všeobecne - o spôsoboch správy vecí verejných, ktoré sú hlavne v prospech politikov a politických strán, ale iba zriedka v prospech a v záujme spoločnosti. Na zavedené či pripravené reformy - azda s výnimkou reformy rezortu financií - sa totiž možno a treba pozrieť aj tak, či ich príslušné ministerstvá pripravili dobre, alebo ich na ľuďoch iba skúšajú či overujú. Príkladov je síce viacero, jedným z najdôležitejších je však príklad reformy zdravotníctva, keďže táto mala a má okamžitý dopad na všetkých ľudí. A o tom, že bola pripravená rýchle a nekvalitne existuje už niekoľko dôkazov.

Konkrétne - pravidlá o poskytovaní zdravotníckej starostlivosti sa neustále menia. Raz sú výnimky udelené tým, raz iným. Šestica zákonov zavádzajúcich celkovú reformu v zdravotníctve bola nielen schválená, ale aj okamžite menená pomocou tzv. skráteného legislatívneho konania. Inými slovami, ministerstvo zdravotníctva až po schválení príslušných zákonov uznalo vlastné chyby. Teda, že nie všetko bude fungovať tak, ako je naplánované úradníkmi a napísané na papieri, ale že zákony, aby boli aj zmysluplné, je nutné nanovo prepísať.

Spôsob správania sa štátu voči obyvateľom vykresľujú aj okolnosti okolo investície Hyundai/Kia. V tomto prípade štát uprednostnil ochranu záujmov súkromného majiteľa firmy pred ochranou súkromného majetku ľudí. Namiesto odkúpenia ich pôdy sa rozhodol použiť násilie - pôdu vyvlastniť. To však nie je vo verejnom, ale súkromnom záujme, konkrétne, aby na nej mohla firma postaviť svoju továreň.

Pohľad zvnútra je iný aj na spôsoby politickej práce. Zvonku sa môže zdať byť až zázrak, že menšinovej vláde na Slovensku tak ľahko v parlamente prechádzajú kľúčové zmeny, týkajúce sa mnohých oblastí života ľudí. Pri pohľade zvnútra vidno, že je to možné - okrem neschopnosti opozície - iba za cenu kabinetnej, teda zákulisnej politiky, porušovaniu dohôd, rozkmitania inštitúcií, bujnejúcej korupcii, arogancii a cynickosti slovenských politikov. V podstate ide o to, či táto cena nie je privysoká, ale to ukážu až budúce roky. Zatiaľ platí, že demokratúra je iba karikatúrou demokracie a keď nevládne ľud, samozrejme, vládne ktosi iný.