Vzbura v opozícii

Proti Mikulášovi Dzurindovi nečakane a verejne ostro vystúpil bývalý minister obrany a podpredseda strany Juraj Liška. Podľa neho nastal čas na Dzurindovu výmenu vo funkcii predsedu, čo odôvodnil výsledkami prieskumov verejnej mienky. Podľa jedného je Mikuláš Dzurinda najneobľúbenejším politikom, podľa druhého preferencie strany nijako nerastú, skôr naopak. Inými slovami, SDKÚ potrebuje zmenu a keďže ryba smrdí od hlavy, malo by prísť k personálnej zmene najskôr vo funkcii predsedu.

Z doteraz bezvýznamného straníka a politika Juraja Lišku sa po tomto vyjadrení stala okamžite mediálna hviezda. Liška ochotne odpovedal médiám, prezentoval svoje názory, ktoré, pochopiteľne, zase na druhej strane Mikuláš Dzurinda odmietal. Liška horlí za zvolanie mimoriadneho kongresu strany, ktorý by Dzurindu k odchodu z predsedníckej stoličky donútil, má aj podporu niekoľkých nespokojencov v strane, ale to je všetko. Nemá teda takmer nič, pričom sám zostáva aj naďalej vo funkcii podpredsedu SDKÚ.

Zaujímavý je tak iba dôvod, pre ktorý sa v SDKÚ začala vzbura straníkov. Lišku nahnevalo to, že predseda poslaneckého klubu v parlamente Janiš neospravedlnil jeho neúčasť na rokovaní parlamentu. V tom istom čase totiž oddychoval na Kanárskych ostrovoch. Neospravedlnenie ho natoľko nahnevalo, že si ho išiel k predsedovi parlamentu vybaviť sám a následne zverejnil tézu o potrebe výmeny predsedu strany. Aj tak sa robí politika - malé veci niekedy naozaj dokážu otriasť krajinou.

Liška si však záujem médií vyčerpal za jeden deň. Potom prišla správa z iného súdka, presnejšie z inej strany. Rady kresťanských demokratov sa rozhodli opustiť štyria poslanci, z ktorých každý jeden je onakvejším a oveľa známejším politikom ako Liška. František Mikloško, Vladimír Palko, Pavol Minárik a Rudolf Bauer oznámili, že sa nestotožňujú s vedením hnutia, ktoré podľa nich stále koketuje s myšlienkou byť vo vláde za každú cenu - aj s ľavicovým populistom Robertom Ficom. Podľa Františka Mikloška tak mali na výber len z dvoch možností. Odísť bez väčších výčitiek teraz z KDH a predložiť alternatívu, alebo sa prizerať úpadku hnutia. Chceme predložiť alternatívu, vyhlásil Mikloško. Pre úplnosť treba pripomenúť, že členovia KDH ich alternatívu odmietli už minulý rok, keď za predsedu hnutia zvolili opäť Pavla Hrušovského, a nie jeho protikandidáta a jedného z dnešných odídencov Františka Palka.

Keďže v istých straníckych problémoch sa už dávnejšie ocitla aj tretia opozičná strana - Strana maďarskej koalície - po výmene dlhoročného predsedu Bélu Bugára za Pála Csákyho - možno konštatovať, že opozícia na Slovensku dnes ako keby neexistovala. A keď neexistuje opozícia, neexistuje ani alternatíva k vládnej moci. Na veci nič nemení ani to, že kým v prípade SDKÚ ide iba o osobný mocenský zápas medzi jednotlivcami, v prípade KDH ide o súboj ideologický. Mám dôvod si myslieť, že spory vo vnútri opozičných strán povedú aj k oslabeniu občianskej spoločnosti a angažovanosti sa ľudí vo veciach verejných, keďže na politickej úrovni nebude mať kto tlmočiť ich názory a požiadavky ani ich konfrontovať s mocenskými záujmami vládnych strán. O stave demokracie na Slovensku vypovie to, ako rýchlo sa s touto situáciou spoločnosť dokáže vysporiadať - či za niekoľko rokov, alebo až desaťročí.

Další komentáře si můžete poslechnout v pořadu Názory a argumenty v sekci Rádio na přání . Některé vybrané komentáře si můžete přečíst také v Týdeníku rozhlas .