Veĺká politika malého Slovenska
Ani za hranicami krajiny pod Tatrami nie je žiadnym tajomstvom, že slovenská vládna koalícia nemá rešpekt európskych demokratických krajín. Vedená je populistickou, sociálnodemokraticky sa tváriacou stranou SMER a jej ďalšími členmi sú slovenskí nacionalisti a hnutie vedené Vladimírom Mečiarom.
Rovnako nie je žiadnym tajomstvom, že žiadna politická strana súčasnej vládnej koalície na Slovensku nemá v Európskom parlamente svojho pandanta. Sú akýmisi politickými bezdomovcami. V europarlamente má strana SMER pozastavené členstvo medzi európskymi socialistami, Slovenská národná strana v ňom nemá žiadneho poslanca a HZDS Vladimíra Mečiara sa márne snaží nájsť v europarlamente nejakého príbuzného. Hoci snaha HZDS o začlenenie sa do niektorej z frakcií europarlamentu je naozaj veľká - po neúspechu zaradiť sa do frakcie ľudovcov a rovnako neúspešných pokusov včleniť sa medzi socialistov, momentálne atakuje európskych liberálov. Ani tí ho však neplánujú vpustiť do svojich radov.
Obavy zo zmeny v zahranično-politickej orientácii Slovenska vyvolali účasť premiéra Róberta Fica na recepcii, ktorú usporiadalo kubánske veľvyslanectvo pri príležitosti výročia komunistickej revolúcie a jeho plánované zahraničné cesty hlavne do Venezuely, Líbye a Číny. Predseda vlády Fico spolu s ministrom zahraničných vecí Kubišom hovoria, že Slovensko má ekonomické záujmy aj v týchto krajinách a preto na plánovaných cestách nie je nič zvláštne. Opozícia zase tvrdí, že sa zahranično-politická orientácia krajiny výrazne mení. Do diškurzu o orientácii krajiny zasiahol aj prezident Gašparovič, ktorý v súvislosti s cestami premiéra do Líbye a Venezuely navrhol, aby sa na zahraničnej politike dohodla vláda, parlament a prezident. "Som si vedomý, že premiér ide do zahraničných vzťahov, ktoré v poslednom čase neboli tradičné. Nevidím dôvod, aby sme v pozitívnych veciach v rámci princípov, vyplývajúcich z členstva v Európskej únie, zahraničnú politiku nenapĺňali. Neprikladám plánovaným cestám premiéra dôraz, ale myslím si, že tá koordinácia názorov medzi vládou, parlamentom a prezidentom bude potrebná," konštatoval prezident Gašparovič. Problém však väzí zrejme kdesi úplne inde. Premiér Róbert Fico po hanbe, ktorú utŕžil pozastavením členstva jeho strany SMER v európskom klube socialistov, spojeného so zastavením posielania pozvánok na dôležité rokovania, sa hanbu rozhodol eliminovať cestami mimo Európu. Ako dobrý populista vie, že pre väčšinu ľudí v krajine je oveľa dôležitejšie to, že do zahraničia vycestuje, ako to, v ktorej krajine ho prijmú. A čím ďalej do neznáma, tým lepšie. Pre ľudí na Slovensku už nie je cesta do európskych krajín žiadnym dôvodom na vzrušenie - po odstránení ostnatých drôtov to pokladajú za úplne bežné a normálne. Veď keby sa im zachcelo, sadnú na vlak alebo lietadlo aj zajtra a v Rakúsku, Nemecku, Francúzsku či Španielsku budú tiež. A nepotrebujú k tomu ani pas, stačí im obyčajný občiansky preukaz. Ale cesta do Venezuely, Líbye či Číny je už pre väčšinu z nich priveľmi vzdialená, exotická a ťažko predstaviteľná. Povedané inak - slovenský premiér je isto veľký chlapík, keď sa do týchto vzdialených končín - ktoré zostanú pre väčšinu ľudí na Slovensku iba snom - vôbec odváži cestovať. Keď nás nebudú chcieť na Západe, obrátime sa na Východ, povedal pred rokmi slovenský premiér Vladimír Mečiar. Keď nás nebudú chcieť európski demokrati, pôjdeme k svetovým autokratom, povedal si možno predseda vlády Róbert Fico, keď plánoval návštevy do vzdialených končín ako Venezuela, Líbya a Čína. Mám dôvod si myslieť, že tieto krajiny sú mu aj typovo blízke - v Číne vládne komunistický režim, vo Venezuele ľavicový populista Hugo Chavéz a v Líbyi diktátor Muammar Kaddáffí. Od každého z nich sa môže osobne čomusi priučiť. Schovávanie sa za ekonomické záujmy Slovenska pri týchto cestách totiž nie je vôbec namieste. Politická abeceda nepustí - ak do takýchto krajín vycestuje minister obchodu, je to normálne. Ak vycestuje minister zahraničných vecí, je to už signál. Ale keď do nich vycestuje samotný predseda vlády, nemožno to čítať a vnímať inak ako politicky - je to posolstvo o záujmoch, porozumení a súhlasu s politickým režimom navštívenej krajiny. Ešte raz - s režimom komunistickým, populistickým a diktátorským, ktoré je potrebné odsúdiť, a nie podporovať.
Další komentáře si můžete poslechnout v pořadu Názory a argumenty v sekci Rádio na přání .
Nejposlouchanější
Více z pořadu
E-shop Českého rozhlasu
Závěr příběhu staré Karviné, který měl zůstat pod zemí
Karin Lednická, spisovatelka

Šikmý kostel 3
Románová kronika ztraceného města - léta 1945–1961. Karin Lednická předkládá do značné míry převratný, dosavadní paradigma měnící obraz hornického regionu, jehož zahlazenou historii stále překrývá tlustá vrstva mýtů a zakořeněných stereotypů o „černé zemi a rudém kraji“.