Tri plus jeden

To, že od nástupu Ivana Gašparoviča do funkcie prezidenta republiky uplynuli už tri roky pripomenul hlavne samotný Gašparovič zvolením tlačovej besedy pri tejto príležitosti. Inak by sa na to zrejme aj zabudlo - prezident Gašparovič nepatrí medzi osoby, o ktoré by bol napríklad zo strany médií veľký záujem. Sem-tam o ňom napíšu, keď podpíše alebo nepodpíše a vráti parlamentu na opätovné prerokovanie nejaký zákon, častejšie, keď sa zúčastní nejakých automobilových pretekov. Ivan Gašparovič má prezidentské heslo - myslím národne, cítim sociálne - možno však dodať aj to, že koná lokálne a pôsobí bezradne. Ivan Gašparovič si napríklad aj po troch rokoch vo funkcii prezidenta myslí, že na základe jeho hesla mu občania dali dôveru v prezidentských voľbách. Pravdou je, že nemali na výber - jeho protikandidátom bol predseda HZDS Vladimír Mečiar, o ktorom už v roku 1999 politik Vladimír Palko vyhlásil, že by ho porazil aj drevený koník. Boli to vôbec prvé voľby, v ktorých hlava štátu bola volená priamo voličmi, a nie v parlamente, a protikandidátom Vladimíra Mečiara bol Rudolf Schuster.

Ak očistíme prejav Ivana Gašparoviča od rôznych nánosov a chválenkárstva, najdôležitejším bolo jeho oznámenie, že bude o dva roky pravdepodobne zase na funkciu hlavy štátu kandidovať. Vyhliadky na znovuzvolenie má viac ako dobré. Veľmi neškodí a jeho podporovateľ už v minulých voľbách, Robert Fico a jeho strana SMER, je dnes v krajine veľmi populárny, takže keď sa Gašparoviča rozhodne opäť podporiť, mal by mať sedenie v prezidentskom paláci isté. Hlavne, keď iný kandidát zatiaľ nie je ani len na obzore. Popularita, ale aj dôveryhodnosť Roberta Fica aj jeho strany SMER je naozaj nevídaná a podľa prieskumov verejnej mienky sa udržuje na hranici 40 percent. Pritom jeho vláda toho veľa za rok neurobila - zrušili sa poplatky u lekára a v nemocniciach, dôchodcovia dostali na Vianoce osobitný dôchodok a zvýšil peňažnú dávku na prvé dieťa. Nie síce všetkým, ale zvýšil. Naposledy "vybojoval" pre niektorých dôchodcov lacnejší plyn o 50 korún. V zásadných veciach, ktoré by krajinu posúvali ďalej urobil zatiaľ urobil iba málo - novela Zákonníka práce je už síce v parlamente, ale neprechádza tak, ako ju schválila vláda, so zdravotníctvom sa stále iba pasuje, podobné problémy má v ďalších rezortoch. Inými slovami, zatiaľ funguje to podstatné po starom, teda takpovediac dzurindovsky - podľa zákonov, ktoré navrhla vláda Mikuláša Dzurindu.

To vôbec nie je na škodu. Krajina je ekonomicky výkonná a stále rastie, nezamestnanosť sa znižuje a zamestnanosť zvyšuje, na Slovensku už dokonca v niektorých odvetviach začínajú chýbať pracovníci. Aj vzhľadom na množstvo miliárd korún, ktoré do krajiny prídu prostredníctvom eurofondov, čaká Roberta Fica iba v tomot volebnom období iba jedna veľká úloha - vstup do eurozóny. Naplánovaný je o dva roky a keď sa podarí, Slovensko bude prvou krajinou z Visegrádskej štvorky, ktorá bude mať menu euro.

Na prvý pohľad sa tak zdá, že Slovensko má skvelú vládu - ľuďom sa darí a jej popularita je preto veľká. Signály, že čosi nie je v poriadku si iba málokto všíma, hoci je ich dosť. Napríklad, že ani jedna z vládnych strán nemá momentálne zahraničné krytie - Ficova strana SMER má stále pozastavené členstvo u eurosocialistov, HZDS naposledy odmietli euroliberáli a SNS v europarlamente nemá žiadne zastúpenie. Pohľad zo zahraničia na slovenskú vládnu koalíciu však veľmi ľudí v krajine pod Tatrami netrápi. Horšie ale je, že ani avizované zmeny, ktoré chce vláda urobiť napríklad v oblasti bezpečnosti. Pod kepienkom boja proti teroristom navrhuje umožniť bezpečnostným zložkám, vrátane tajnej služby sledovať ktorúkoľvek vybranú osobu spôsobom on line. A to bez akejkoľvek kontroly či predchádzajúceho súhlasu súdu. Aj preto mám dôvod si myslieť, že Slovensko sa vracia kdesi hlboko pred rok 1989 a slobodu mení za dočasne plné bruchá. Naozaj, žiadne bingo.

Další komentáře si můžete poslechnout v pořadu Názory a argumenty v sekci Rádio na přání .