Slovenské reformy

Ja však mám dôvod si myslieť, že rozhovory s občanmi sú už skôr znakom začiatku neoficiálnej kampane politických strán pred nadchádzajúcimi jesennými voľbami do 8. krajov a ich "hajtmanov". A reči o korekcii reforiem začiatkom kampane pred parlamentnými voľbami, ktoré budú v krajine pod Tatrami už o rok. A ako je všeobecne známe, rok pred voľbami už žiadna vláda opasky voličom neuťahuje, ale popúšťa.

Napokon, rozhovory s občanmi vláda na korekciu reforiem nepotrebuje, pretože už teraz vie, ktorých oblastí sa bude týkať. Pôjde hlavne o zdravotníctvo, úpravy v dôchodkovom a sociálnom systéme, prípadne daní a odvodov. Teda o úpravu reforiem, ktoré sa bytostne dotýkajú väčšiny voličov. Každá z vládnych strán má pritom vlastné priority, takže to, akým spôsobom chce vláda tieto reformy vylepšiť, konkrétne načrtnú najskôr azda výsledky rokovaní o podobe budúceho štátneho rozpočtu v kapitole výdavky.

Faktom je, že Dzurindovej vláde sa bez dlhých rečí a akýchkoľvek protestov podarilo uskutočniť reformy takmer vo všetkých hlavných oblastiach verejného života. Reformy by však nemali byť cieľom, ale prostriedkom k lepšiemu a šťastnejšiemu životu ľudí. U väčšiny zavedených reforiem tomu tak nie je. Skôr naopak. Tzv. reformné zákony síce parlament schvaľuje ako na bežiacom páse, vzhľadom na ich nedostatky ich totiž musí neustále prerábať. A napríklad reforma v zdravotníctve nefunguje vôbec - ceny liekov sa menia takmer každých šesť mesiacov, rovnako aj poplatky u lekárov či podmienky na kúpeľnú liečbu. Neustále sa tiež menia podmienky pre sociálne odkázaných, prehodnocujú parametre pre invalidných dôchodcov, takže sociálne a dôchodkové poisťovne nestíhajú vybaviť požiadavky ľudí ani správne, tobôž načas.

Existuje však aj oblasť, v ktorej sa zásadná reforma neuskutočnila vôbec. A ani sa tak skoro neuskutoční, i keď je nadmieru potrebná. Je to oblasť verejného života - fungovania politického systému a v jeho rámci fungovania a kontroly štátnych inštitúcií, politických strán, ako aj fungovania a kontroly politikov. Úpravami, ktoré v tejto oblasti urobila Dzurindova vláda sa politici nijako nechvália a boli by radšej, keby sa o nich vôbec nehovorilo. Netreba sa tomu veľmi čudovať, pretože konečný sumár nie je vôbec lichotivý - namiesto posilňovania demokracie vláda totiž úspešne buduje partokraciu.

Politické strany aj samotní politici si síce schválenými zákonmi poriadne navŕšili nároky na štátne peniaze, kontrolné mechanizmy ich použitia však neexistujú takmer žiadne. A tak aj premiérova SDKÚ môže spokojne v rámci predloženia správy o hospodárení strany uviesť, že sa zbavila dlhu vo výške 22 miliónov korún, keďže podľa zákona nemusí uviesť, kto tento dlh prevzal. Zbavenie dlhu však z iného uhla pohľadu znamená vlastne darovanie 22 miliónov korún a je jasné, že ten, kto takúto sumu politickej strane daruje, očakáva aj nejakú odozvu. Napríklad štátne zákazky, výhry vo verejných súťažiach a podobne. Zákon stanovuje mená darcov politických strán zverejniť, mená tých, ktorí politickú stranu zbavia dlhu však byť zverejnené nemusia. Podľa zákona je tak všetko v poriadku, SDKÚ zákon neporušila, v tom má premiér Dzurinda naozaj pravdu. Otázny je iba zmysel takéhoto znenia zákona. Politické strany si ukrojili aj viac peňazí zo štátneho rozpočtu. Ceny rastú a tak je to celkom prirodzené. To, čo prirodzené už nie je, je skutočnosť, že si polepšia iba vybrané politické strany, a nie všetky. Zákon robí značné rozdiely medzi stranami parlamentnými a ostatnými, pričom, samozrejme, zvýhodňuje parlamentné strany, ktoré úpravy prijímajú.

Napríklad tým, že nebudú mať žiadny problém so zaplatením kaucie pred voľbami - tú stanovil zákon na okrúhlych pol milióna korún, čo je mimochodom suma, ktorú každoročne dostáva politická strana za mandát jedného poslanca v parlamente. Okrem toho si parlamentné politické strany zvýšili príspevok za voličské hlasy, príspevok na činnosť, príspevok na kancelárie a asistentov, príspevok na rekreácie, telefóny, kancelárske potreby, stravu, jednoducho príspevky na všetko. Podobne to je aj v prípade zverejňovania príjmov politikov. Ústavný zákon im síce ukladá zverejniť majetkové priznanie, z toho sa však nedá veľa vyčítať.

Kým pred novelou tohto zákona boli politici povinní uviesť konkrétny majetok ak presahoval sumu 1,5 miliónov korún, po novom sú povinní iba uviesť, či majú alebo nemajú majetok v sume vyššej ako 227 tisíc korún. Nič viac a nič menej. Takže zistiť, či počas jedného roka zbohatli legálne alebo pomocou úplatkov, o ktorých sa šepká, jednoducho nie je možné.

Popri čoraz väčšom trovení verejných peňazí na stranícke účely Dzurindova vláda reformuje verejný život aj iným spôsobom - napríklad obmedzuje vlastnícke práva v súvislosti so stavbou automobilky pri Žiline, slobodu prejavu a šírenia informácií žalobami na súdoch s likvidačnými peňažnými požiadavkami a najnovšie aj slobodu zhromažďovania.

Tieto reformy nie sú na rozdiel od reforiem v zdravotníctve, sociálnej či dôchodkovej oblasti veľmi viditeľné a teda ani v pozornosti verejnosti. Sú totiž robené nie jednorázovo a chaoticky, ale postupne a cielene. Mám dôvod si myslieť, že prinesú v budúcnosti oveľa väčšie škody, ako všetky ostatné spolu. Sú totiž reformou toho, čo treba iba rozvíjať, ale nie reformovať - podstaty demokracie.