Občan a štát

To, že vláda pred dvomi rokmi uspela pri rozhodnutí kórejskej automobilky postaviť nový závod na Slovensku v konkurencii iných stredoeurópskych štátov je, samozrejme, dobré. Otáznych a nevyjasnených záležitostí okolo tohto úspechu, vrátane ceny za akú bol dosiahnutý, je však viac. Prvá sa týka štátnej pomoci, teda celkovej sumy verejných peňazí, ktoré bude príchod automobilky stáť. Ďalšia hlavne spôsobov, ktorými vláda zabezpečuje či zoštátňuje výkup pozemkov od súkromných majiteľov pôdy.

Čo sa týka štátnej pomoci, predpokladaná suma sa už vyšplhala až na zhruba 13 miliárd korún. Keďže automobilka má zamestnať okolo 3 000 ľudí, štát teda dá na jedno pracovné miesto zhruba 3 milióny korún. Čo je viac ako dosť. Je síce pravdou, že výšku štátnej pomoci limitujú pravidlá Európskej únie, ale zďaleka nie všetko, čo krajinu bude výstavba automobilky stáť, s limitmi únie súvisí. Aj minister financií Mikloš to povedal veľmi jasne - "limit štátnej pomoci musí byť a bude dodržaný. Do štátnej pomoci sa však nezapočítavajú všetky výdavky - napríklad výdavky na infraštruktúru sa nerátajú, pretože budú slúžiť nielen investorovi, ale aj obyvateľom. Ide napríklad o vybudovanie kanalizácií, diaľnice, ďalších ciest a podobne." Treba povedať, že do limitu únie sa nezarátajú ani napríklad postavenie nového sídliska s úplným vybavením pre Kórejcov či školiaceho strediska, keďže potrebné peniaze pôjdu z financií pre regionálnu pomoc.

Jedna vec je narábanie vlády s verejnými peniazmi, celkom iná so súkromným majetkom. Na výstavbu automobilky sú potrebné stovky hektárov pôdy, ktorá však patrí súkromným majiteľom. A práve zaobchádzanie s nimi vláda vôbec nezvládla. Namiesto dohody sa rozhodla použiť mocenské prostriedky - majiteľom, ktorí si cenili pôdu viac ako bola ponuka štátu, teda 140 korún za meter štvorcový, začala vláda hroziť vyvlastnením. Niektorí sa zľakli a predali, iní sa postavili na odpor - boli síce ochotní pôdu predať, ale nie za takú nízku cenu, ako im navrhla vláda. Namiesto 140 žiadali 350 korún za meter štvorcový. Majitelia sa začali organizovať - vznikali petičné výbory - a obrátili sa o pomoc aj na advokátov. Tým sa rozbehla právna mašinéria - advokáti hneď využili všetky dostupné prostriedky a začali klientov brániť aj tým, že na výstavbu automobilky nebolo vydané stavebné povolenie, že boli porušené právne predpisy viacerých s tým súvisiacich administratívnych úkonov. Jednoducho, že príslušné úrady nepostupovali v súlade so zákonmi.

Vládu tak prinútili, aby namiesto vyvlastňovania - čo je okrem iného naozaj náročný a najmä veľmi zdĺhavý postup - sa s nespokojnými majiteľmi dohodla. Lenže keď sa s nimi dohodla, vzápätí sa ozvali majitelia, ktorí vláde pôdu predali za nižšiu cenu a žiadali, aby aj im zaplatila rovnako, ako ostatným. Zároveň odmietli predať pôdu potrebnú pre infraštruktúru, kým im vláda nedoplatí najskôr za pôdu, ktorú od nich vykúpila pre budovy automobilky. Vláda napokon opäť s ich požiadavkami súhlasila. Argument bol totiž nepriestrelný - keď vláda nedodrží termíny, ktoré sa zaviazala v zmluve s automobilkou dodržať, hrozia oveľa vyššie sankcie - za každých omeškaných 100 dní pokuta až 4 miliardy korún. Takú zmluvu s automobilkou uzavrela.

Problémov súvisiacich s výstavbou automobilky Hyundai/KIA je pritom oveľa viac a možno aj viac závažnejších. Po spustení výroby sa Slovensko síce stane z pohľadu počtov obyvateľov najväčším výrobcom automobilov, ja však mám dôvod si myslieť, že cena za toto prvenstvo je rovnako otázna. Súvisí totiž s rozvojom či budúcnosťou krajiny - investície súvisiace s potrebou manuálnej práce zrejme veľmi nezvýšia intelekt v spoločnosti a neprinútia ľudí venovať sa viac duševnej práci, či už v oblasti výskumu alebo rozvíjaniu moderných technológií. V čom Slovensko v porovnaní s inými krajinami nepochybne výrazne zaostáva. Napokon, v praxi to predviedla vláda - jej neúcta k súkromnému majetku ukazuje na to, že sú jej bližšie silové a mocenské prostriedky, ako rozumné postupy a dohody.