Nekultúrne o dekrétoch

Minister zdôraznil, že vysídlení boli iba zradcovia a kolaboranti a akcia sa nedotkla žiadneho nevinného. A na tom vraj trvá.

Maďarič, ktorý je v krajine pod Tatrami zároveň podpredsedom najsilnejšej politickej strany SMER tak vniesol úplne nový rozmer či pohľad na uplatňovanie povojnových dekrétov. Doteraz sa diskusia okolo povojnových dekrétov na Slovensku týkala iba ich nemennosti alebo či potreby či nepotrebnosti odškodnenia tých, ktorí boli na ich základe presídlení. Maďaričov pokus vniesť do diskusie nový rozmer či pohľad na povojnové dekréty sa aj preto vôbec nevydaril. Ide totiž o pohľad nesprávny a nepravdivý - o pokus prepísať dejiny.

Minister kultúry Maďarič svoje vyjadrenie vyargumentoval tým, že Benešove dekréty sa týkali osôb štátne nespoľahlivých, respektíve cudzích štátnych príslušníkov. Zdôraznil, že dohoda o výmene obyvateľstva sa nevzťahovala na slovenských Maďarov ako na štátnych občanov Československej republiky, ale na občanov maďarského štátu. A tými sa väčšina z nich dobrovoľne stala po roku 1938, keď Maďarsko okupovalo južné Slovensko.

Vyjadrenie ministra kultúry ihneď odmietli viacerí renomovaní slovenskí historici. Podľa nich ľudí, o ktorých hovoril minister Maďarič vyberali Národné výbory, a na základe zoznamov ich potom sťahovali za hranice. "Ak niekto tvrdí, že to boli iba zradcovia a kolaboranti, nie je to pravda. Celkom iste na to doplatili aj nevinní ľudia. Všetko bolo dané miestnymi autoritami, ktoré mali rôzne motivácie," vyhlásil pre denník SME historik Dušan Kováč. Podporili ho aj ďalší historici - Milan Zemko, Miroslav Pekník, Martin Holák či Štefan Šutaj. Ten na rozdiel od ministra kultúry pritom argumentoval znením textu Dohody o výmene obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom z februára 1946. V jej piatom článku je zreteľne a čierne na bielom napísané, že "presťahované budú osoby maďarskej národnosti, ktoré majú stále bydlisko na území Československa a stratili podľa dekrétu z augusta 1945 o úprave československého štátneho občianstva osôb nemeckej a maďarskej národnosti, československé štátne občianstvo."

Odhliadnuc od ľahkej dostupnosti dokumentov, ktoré by minister kultúry mal poznať keď sa k nim chce verejne vyjadriť, existuje tiež množstvo odborných publikácií na túto tému. Jednou z nich je kniha českého historika Karla Kaplana s názvom Pravda o Čekoslovensku 1945-1948. Kaplan v nej okrem iného píše, že "živelné vyháňanie Maďarov ako akt národnej pomsty a počiatok ich hromadného odsunu sa uskutočňoval s vedomím vlády a politických činiteľov."

V istom zmysle by sa možno dalo aj oceniť, že Marek Maďarič aj napriek tvrdeniam historikov tvrdohlavo zotrváva na vlastnom výklade dejín. Každý má právo na názor a môže ho aj slobodne a verejne vysloviť. To, čo je dovolené Marekovi Maďaričovi však nie je dovolené ministrovi Maďaričovi. Tobôž, keď nejde o ministra pôdohospodárstva či zdravotníctva, ale o ministra kultúry. Verejnosť má právo od neho očakávať, že sa bude správať dvojnásobne kultúrne - teda aj rešpektovať historické dokumenty a preukázané pravdy, a nie ich spochybňovať, vymýšľať si a ľudí zavádzať. Mám dôvod si myslieť, že v takom prípade už platí všeobecné pravidlo - ak minister hovorí, ale nevie o čom a ešte to aj presadzuje, nejde o nevedomosť ani náhodu, ale o diagnózu.

Další komentáře si můžete poslechnout v pořadu Názory a argumenty v sekci Rádio na přání .
Některé vybrané komentáře si můžete přečíst také v Týdeníku rozhlas .