Magda Vášáryová: 30 rokov slobody

Keď som rozmýšľala nad dnešným vystúpením, hľadala som ako inšpiráciu nejaký výrok, niečo, čo by v krátkosti charakterizovalo tých 30 rokov, a uvedomila som si, že vlastne môj život je takou skratkou tých tridsiatich rokov. Ja som totiž osmičkový prípad.

Narodila som sa v roku 1948 po komunistickom puči, ale zarobená som bola ešte v čase slobody, to znamená, že v roku 1968 som mala 20 rokov. Prežili sme v 60. rokoch chvíľu voľnosti a zdalo sa mi, že si budeme môcť zalietať. Vedeli sme už trochu reči, už sme mohli niečo čítať, zdalo sa nám, že svet sa nám otvára. A 21. augusta 1968 nám padla železná opona znovu, rovno pred nosom. Je to neopakovateľná skúsenosť, ale ďalšia skúsenosť, ktorá plynula z toho roku pre moju generáciu, generáciu mladých ľudí, bola jedna: zdalo sa nám, že v protestoch, keď sme chodili na námestia, sme mali pocit, že moja generácia si už nikdy nenechá zlomiť chrbticu. A o dva roky vstúpili moji spolužiaci do komunistickej strany a robili sebakritické vystúpenia. To bolo to najhoršie z roku 1968, čo moja generácia zažila.

S týmto vedomím som stála ako 40ročná na námestí v Bratislave, 21. novembra 1989, ešte bez mikrofónu a len asi pre 120 ľudí, som čítala prvé vyhlásenie o tom, že chceme žiť v slobode, nech sme si to akokoľvek predstavovali, dívala som sa na tých ostreľovačov, čo na mňa mierili ostro nabitými zbraňami. Takže sme boli už zbavení strachu, aj tej lojality, ktorej základom bol strach o existenciu počas režimu, takže dovoľte mi aspoň pár úvah – mne, ktorá prežila 40 rokov v totalite a 30 rokov v demokracii. Aby som trochu zhodnotila v krátkosti, čo sa vlastne stalo.

A predsa sa mi tisne do klávesnice, keď som si písala tento prejav, jediná myšlienka – zvláštna, trochu obrazoborecká, a síce, že možno aj pre nás, v strednej Európe, rok 1989 prišiel o 20 rokov neskôr. Mala prísť už v roku 1968. Nielen pre moju generáciu a pre tie zlomené chrbtice. Vtedy ešte žili ľudia, ktorí si pamätali demokratický režim – či už pred vojnou, alebo po vojne. Tí ľudia vedeli, ako vyzerajú skutočné peniaze, čo znamená byť vlastníkom súkromného majetku, tí ľudia vedeli, čo sú to hypotéky, ako sa naozaj podniká, slobodne tvorí a najmä, čo je paradoxné, ešte fungovali cenzori. Čo znamená, že ľudia normálne tvorili – umelci, spisovatelia, teoretici, a potom sa to dostalo na stôl cenzorom, ktorí povedali: táto veta nie, tento odsek vypadne. Čo sa stalo to najstrašnejšie po roku 1970, bolo zavedenie autocenzúry. Už neboli žiadne cenzorské úrady, ale mali sme sa my sami cenzurovať. Bola to tá najstrašnejšia metóda manipulácie tvorivým potenciálom našich ľudí.

Po 20 rokoch režimu, ktorý sa s výsmechom nazýval normalizácia, už všetko zaniklo, odišlo a zostala len kdesi v kúte za paravánom skrytá pokrčená nádej, že snáď raz... A tu som urobila tú najväčšiu chybu v živote: okolo roku 1980 som stratila nádej. Som vychovaná v kresťanskom duchu a nikdy som nechápala, prečo sú tie tri základné hodnoty kresťanstva: viera, nádej a láska. Viera, to som rozumela, láska všetci vieme, ale prečo tá nádej? Pretože tak, ako tu hovoril Adam Michnik, ta nádej je to najdôležitejšie, čo nikdy nesmieme stratiť. A v tom by som chcela vás, mladú generáciu, poprosiť: nech sa deje čokoľvek, nech vám hovoria čokoľvek, nech vám vymývajú mozgy čímkoľvek, nikdy nestraťte nádej, že je možný normálny, slobodný život a normálne slobodné existovanie.

Mnohí si možno kladieme otázku – ako je možné, že koncom 60. rokov vybuchli talenty vo všetkých druhoch myslenia a umenia, nová energia presiakla celú spoločnosť a po roku 1989 zostalo po počiatočnom hlasnom vydýchnutí trochu mĺkvo. Otvárali sme zásuvky, šuplíky, staré kufre, kde sme mali mať skryté tvorivé poklady ľudí za tých 20 rokov normalizácie – a tie boli až na malé výnimky prázdne, pretože sme vyhoveli autocenzúre. A ja vám kladiem dnes jednu otázku: myslíte, že sme sa dôsledkov tejto autocenzúry už nadobro zbavili? Nie som si celkom istá. 

A keď som dopísala túto pesimistickú vetičku, prišlo mi na myseľ jedno z vyjadrení Václava Havla, ktorého som poznala od svojich 16 rokov, aby som sa nakoniec stala jeho reprezentantkou pri tvorbe novej zahraničnej politiky slobodného Československa – „naše svedomie musí dohnať náš rozum. Inak sme stratení!“ Myslím si, že toto by mohlo byť heslom po tom, čo sme prežili už 30 rokov slobody, pretože keď sa spojí ten ovdovený komunizmus s naším slovenským, hlboko zakoreneným ľudáctvom a tu s českým hospodským myslením, začínajú vyliezať staré spoločenské vášne a nálady, v nevyvetranom priestore vzduchom poletujú staré mýty a predsudky a víťazí tá naša stará dobrá teplá provinčná sebestačnosť, tie naše mrkvy v záhradke nad „našou“ riekou, to pľačkanie sa v nehybnom rybníku výlučne len s tými „našimi“ kaprami. Prosím vás, nechceme cudzích kaprov, len tých našich kaprov, nanajvýš stredoeurópskych.

„Čo stále otravujete s tou slobodou,“ oboril sa na mňa nedávno ľud v akejsi dedine, „dá sa to žrať?“ Ako je to vlastne s tou našou romantickou ideou, že ľud túži vždy po slobode a táto túžba je tak silná, že prekoná strach z väzenia, obavy o existenciu a nechuť k porobe skôr alebo neskôr potom vždy zvíťazí. Víťazstvo, toto stelesnenie svedomia, býva namaľované na tých romantických obrazoch, ktoré visia v našich galériách, vpísané v revolučných básňach, harmonicky stvárnené v našich hymnách, ale platí to? Je to pravda?

Čo keby sme už opustili vypĺznutý romantizmus a konečne začali myslieť a žiť v tom postmodernom spoločenstve, v ktorom žijeme. Kde by sme nepredpokladali automaticky, že po slobode sme všetci túžili, stojac v mraze na námestiach. Čo keby sme si uvedomili, že v prostredí, kde sa 49 percent občanov riadi podľa rôznych falošných správ, Sybiliných proroctiev, ktorým verila moja stará mama, zvaná po švábsky grunta, podľa konšpiračných teórií a hlúpych výmyslov, nie je možný základný predpoklad otvorenej spoločnosti – pestovať kritické myslenie a priestor na voľnú, až sa bojím povedať to slovo – slobodnú diskusiu. Už poľský filozof Leszek Kolakowski nás predsa  vystríhal, aby sme nezaťažovali slovo sloboda ďalšími a ďalšími úlohami, nepreťažovali ho, aby sa nakoniec nezmenilo skôr na príťaž a nestratilo svoj pôvodný zmysel.

A zároveň píše vo svojej eseji o slobode a slobodách – všetky nehodné spôsoby, ktorými sa slovo sloboda vyjavuje zo svojho obsahu, je vlastne skladaním holdu slobode. Je to diamant, poklad, odkazuje nám pán Leszek, ktorý je ako vzduch: nepostrehnuteľný, pokiaľ ho máme dostatok, a smrteľný, keď chýba.

Dnes teda debatujeme a ešte sa sporíme a Európa s nami. Žijeme v otvorenom priestore s oknami príležitostí dokorán ako dôsledkom roku 1989, dôsledkom roku 1988 v Poľsku a pádu Berlínskeho múru. Ale čo teraz rozhodne potrebujeme viac, okrem milých a už čiastočne skrášlených spomienok na dobu spred 30 rokov a po dosiahnutí cieľov spojiť sa s demokratickou Európou a zabezpečiť si pokojné noci pomocou NATO, sú nové metafory, obrazy novej súčasnosti, nie tej romanticko-boľševickej, ale reálnej, ktoré budú desaťročia sýtiť svojou imagináciou verejnosť a jej predstavivosť . Aby sme sa zasa nestali svetom jednej myšlienky a jedného obrazu.

Sapere aude, hovorili latiníci.