Slovensko a rusko-gruzínský konflikt

Napokon, nie je to nič mimoriadne, viacero zahraničných politík je aj v Európskej únii a ukázalo sa to aj naposledy pri konflikte Gruzínska s Ruskom. Kým niektoré krajiny strednej a východnej Európy sa prihovárali za tvrdší postoj k ruskému agresorovi, kľúčové krajiny typu Nemecka, Francúzska a Talianska preferovali zmierlivejší postup. Vysvetliť tieto rozdiely iba historickými skúsenosťami a zažitím ruskej okupácie, ktoré vedú napríklad Poľsko a pobaltské krajiny k tvrdšiemu protiruskému slovníku, by však bolo zrejme lacným zjednodušením.

Pozícia Slovenska je svojím spôsobom v stredoeurópskom priestore neštandardná - pretože nech to vezmeme z akejkoľvek strany, pri otázkach menšín, autonómie a separatizmu objavuje sa v hlavách slovenských politikov významný výkričník - ako sa riešenie zahraničného či globálneho problému prejaví na našom vzťahu k maďarskej menšine a územiam južného Slovenska. Aj z tohto dôvodu je Slovensko napríklad naďalej veľmi zdržanlivé pri komunikácii s Kosovom a zrejme bude patriť k posledným krajinám, ktoré budú ochotné uznať kosovskú samostatnosť. Práve vnímanie kosovskej a maďarskej otázky sa takisto stalo dôvodom, prečo po pôvodných proruských vyjadreniach predsedu vlády sa slovenská diplomacia postavila proti uznaniu nezávislosti Južného Osetska a Abcházska a podporila tak postoj krajín Európskej únie k územnej celistvosti Gruzínska na mimoriadnom summite v pondelok 1. septembra. Pretože južnoslovenská košeľa je bližšia ako proruský kabát aj pre Roberta Fica a predsedu Slovenskej národnej strany Jána Slotu. A štyridsať rokov po sovietskej okupácii Československa je schvaľovanie obsadenia územia cudzieho štátu aj na Slovensku neakceptovateľné.

Ani tento postoj - samostatné Kosovo nie, samostatné Južné Osetsko a Abcházsko tiež nie - vydávaný slovenskou politickou špičkou za konzistenstnosť, akej mnohé iné krajiny nie sú schopné, však nemení fakt, že Slovensko je podobne ako väčšina krajín Európskej únie do veľkej miery závislé od dovozu a tranzitu strategických surovín. A že túto závislosť musí zohľadňovať - ako napokon včera vyhlásil slovenský minister zahraničných vecí Ján Kubiš:

"My potrebujeme Ruskú federáciu, my ako Slovensko alebo Európska únia, a budeme ju potrebovať aj do budúcnosti... Je to zdroj energetických surovín pre Európsku úniu a ostane veľmi významným, dokonca rastúcim zdrojom. To však neznamená, že Rusko drží EÚ v šachu. Napokon, aj komuniké zo summitu EÚ jasne v jednej svojej časti hovorí o nutnosti zaoberať sa intenzívnejšie diverzifikáciou dodávok zdrojov energetických surovín."

A čo môže urobiť Slovensko ako významný vklad do rusko-európskych vzťahov? Ako hovorí ekonomický komentátor denníka Sme Ivan Štulajter, "konečne kúpiť 49 percent akcií Transpetrolu od spoločnosti Yukos Finance a v žiadnom prípade ich neposunúť Rusku, o čom sa špekuluje v kuloároch". Další komentáře si můžete poslechnout v pořadu Názory a argumenty v sekci Rádio na přání . Některé vybrané komentáře si můžete přečíst také v Týdeníku rozhlas .