Rok slovenského prezidenta

Nič z toho, čo prezident i jeho manželka na stretnutí s novinármi povedali, nebolo už ani zaujímavé, ani zaznamenaniahodné či nebodaj štátnické. Hoci vnútro i zahraničnopolitických tém je naporúdzi dostatok. Donedávna verný stranícky kolega Vladimíra Mečiara a dvojnásobný predseda parlamentu počas jeho vlád Ivan Gašparovič, je už jednoducho taký. Jeho "politiku" zrejme najvýstižnejšie charakterizoval prezident Václav Havel krátko potom, ako Gašparoviča odvolal z funkcie generálneho prokurátora bývalej ČSFR - odvolal som ho preto, lebo nič nerobil, konštatoval už pred viac ako desaťročím Václav Havel.

Jeho slová platia dodnes. Ivan Gašparovič nerobil nič proti tomu, keď Slovensko bolo čiernou dierou Európy, keď parlament pod jeho vedením schvaľoval desiatky zákonov, ktoré následne Ústavný súd označoval za protiústavné, keď bol z parlamentu vyhodený poslanec, keď bolo zmarené referendum či zavlečený syn prezidenta Michala Kováča do cudziny. Naopak, vždy verne slúžil Vladimírovi Mečiarovi - a bol by mu slúžil aj naďalej, keby ho Mečiar od seba neodkopol. Pred voľbami v roku 2002 ho totiž nezaradil na kandidátku HZDS. Gašparovič preto založil novú politickú stranu, ktorá však vo voľbách prepadla. O dva roky neskôr s podporou Ficovho Smeru kandidoval do funkcie prezidenta republiky a po prepade kandidáta Dzurindovej SDKÚ - ministra zahraničných vecí Kukana - postúpil spolu s Mečiarom do druhého kola volieb. A keďže na Slovensku volia hlavu štátu voliči, a nie parlament, bolo rozhodnuté - prezidentom sa stal Gašparovič, a nie Vladimír Mečiar. Hlavné údaje z volieb: kým v prvom kole prezidentských volieb zvíťazil Gašparovič iba v troch okresoch a dostal necelého pol milióna hlasov voličov, Mečiar v prvom kole zvíťazil až v 58. okresoch a dostal viac ako 600 tisíc hlasov.

V druhom kole to už bolo naopak: kým Mečiara volilo zhruba trištvrte milióna voličov, Gašparoviča viac ako milión. Iným slovami, Gašparovič sa nestal prezidentom preto, lebo ho voliči chceli, ale preto, lebo nechceli za prezidenta Vladimíra Mečiara. Rok Gašparovičovho pôsobenia vo funkcii hlavy štátu ukázal, že sa nijako nezmenil. Akékoľvek porovnávanie či už s českým, poľským alebo maďarským prezidentom je nemožné. I keď snahu mu nemožno uprieť výsledok bol zväčša hrozný - tak napríklad v súvislosti s tragickými minuloročnými udalosťami v Beslane poslal prezidentovi Putinovi list, v ktorom namiesto vyslovenia sústrasti či solidarity vyjadril svoje "uspokojenie a úľavu nad ukončením rukojemníckej drámy". Nie je tiež isté, ako pomenovať či charakterizovať jeho nedávne vystúpenie v Rade Európy, kde sa vyjadril za jej zrušenie a na protesty reagoval tým, že myslel na situáciu o približne 50 rokov.

Alebo v súvislosti s euroústavou, keď konštatoval, že síce má nedostatky, Slovensko ju musí ratifikovať, ale mala by sa hneď po jej prijatí novelizovať. Ani pokus zasiahnuť do zostavenia vlády mu veľmi nevyšiel. Keď pred mesiacom podal demisiu minister kultúry Rudolf Chmel, skúšal ho prehovoriť, aby vo funkcii ešte zostal. Jeho demisiu prijal až potom, keď Chmela jeho stranícky šéf Rusko dôrazne upozornil, že musí z funkcie naozaj odísť. Aby na jeho miesto mohol nastúpiť ďalší nominant Ruskovej ANO, ktorého prezident do funkcie ministra kultúry už vymenoval.

Ide o Františka Tótha, ktorý doteraz pôsobil vo funkcii štátneho tajomníka ministra školstva. Na post ministra kultúry nastupuje podľa vlastných slov nie ako odborník, ale ako manažér. Jeho prvé vyhlásenie vo funkcii ministra, krátko po podpísaní dekrétu, možno časť hlavne umeleckej obce potešilo, treba však počkať na realitu. Čerstvý minister kultúry totiž konštatoval, že "novostavbu" Národného divadla, ktorá sa začala stavať ešte za bývalého socialistického režimu, ale stále nie je hotová, chce dokončiť za štátne peniaze a ponechať vo vlastníctve štátu.

A to je v priamom rozpore s názorom jeho straníckeho predsedu, ktorý naopak, už predložil návrh, aby stavbu dokončil súkromný investor, ktorému by potom štát budovu na dlhé roky prenajal. Návrh stiahol až po protestoch umeleckej obce, podporovanej verejnosťou, takže o osude budovy nie je stále rozhodnuté. Ale napokon, nie je ani stále dostavaná. Na budúci týždeň má Ivan Gašparovič v parlamente predniesť svoju prvú správu "o stave republiky". Hoci sa politickí pozorovatelia, komentátori či analytici na ňu tešia, možno oprávnene a už teraz predpokladať, že zbytočne. Ivan Gašparovič totiž nemôže ničím relevantným prekvapiť. Ani ako osoba, ani ako prezident. Rok vo funkcii hlavy štátu možno pomenovať stručne - nestal sa ozajstnou hlavou štátu ani štátnikom, ale ani veľmi neškodí.