Přímá volba prezidenta na Slovensku se blíží

Vôbec prvý prezident samostatnej Slovenskej republiky Michal Kováč bol volený poslancami v parlamente. Po skončení jeho funkčného obdobia sa však napriek niekoľkým kandidátom aj množstvu volebných kôl parlamentu zvoliť prezidenta nepodarilo. Nebola na to politická vôľa, ako sa v krajine pod Tatrami nazýva takmer všetko, čo je ľudovo povedané psou povinnosťou politikov urobiť, ale nemožno ich k tomu nijakým spôsobom donútiť. Vtedy sa aspoň narýchlo dohodli na schválení ústavného zákona, ktorý rozdelil kompetencie hlavy štátu v čase neobsadenia tohto kresla medzi predsedu parlamentu a premiéra. Je to zapísané v dejinách - po prevzatí časti prezidentských právomocí vtedajší premiér Vladimír Mečiar opakovane vyhlásil amnestiu tak na jeho vtedajším ministrom vnútra zmarené referendum ako aj na únos prezidentovho syna Michala Kováča ml.. Mikuláš Dzurinda, ktorý sa stal premiérom po voľbách v roku 1998, prezidentskú právomoc rovnako použil a zrušil amnestiu vydanú Vladimírom Mečiarom. V rozpore s Ústavou, čo neskôr potvrdil Ústavný súd, takže Mečiarova amnestia platí dodnes.

Už do parlamentných volieb v roku 1998 išli vtedajšie a zhodou okolností aj dnes opozičné strany so sľubom zavedenia priamej voľby prezidenta. Sľub splnili a v roku 1999 bol do funkcie hlavy štátu zvolený Rudolf Schuster. O päť rokov neskôr zase Ivan Gašparovič, ktorému funkčné obdobie práve končí. Obaja vyhrali vďaka jednej a tej istej osobe - v oboch prípadoch totiž bol ich protikandidátom Vladimír Mečiar. Voliči volili proti nemu, a nie za Rudolfa Schustera či Ivana Gašparoviča.

V nadchádzajúcich voľbách už Mečiar nekandiduje. Jeho HZDS síce postavilo kandidáta - Milana Melníka - ale to len pro forma a natruc Ficovým socialistom a Slotovým nacionalistom, ktorí sa rozhodli vo voľbách podporiť Ivana Gašparoviča. Kandidátov o post hlavy štátu je spolu sedem, už dnes však na základe dlhodobých prieskumov verejnej mienky možno konštatovať, že rozhodovať sa bude medzi Ivanom Gašparovičom, ktorého podporujú dve strany vládnej koalície a Ivetou Radičovou, poslankyňou parlamentu, ktorú podporujú všetky tri opozičné strany. Za zmienku okrem uvedených dvoch kandidátov stojí už iba kandidát František Mikloško, jeho šance na zvolenie sú však viac ako iba malé.

Oboch hlavných kandidátov nerozdeľuje len pohlavie, ale hlavne minulosť, počítaná od Novembra 1989, teda pádu totalitného komunistického režimu. Kým Gašparovič väčšinu času prežil v parlamente, z toho osem rokov vo funkcii jeho predsedu počas dvoch vlád Vladimíra Mečiara v rokoch 1992 - 1998, Radičová sa za ten čas vyprofilovala ako odborníčka na sociálnu problematiku a získala si rešpekt a uznanie za prácu v mimovládnych organizáciách. Doterajšie preferencie ukazujú na zhruba 10-15 percentný náskok Gašparoviča pred Radičovou a pokiaľ nepríde k naozaj nepredvídateľnej situácii, pomer sa do volieb veľmi nezmení. Mám dôvod si myslieť, že Gašparovič sa zatiaľ rozumne vyhýba spoločnej diskusii či obvyklej konfrontácii názorov, pretože by v nich jednoducho ťahal za kratší koniec pravdepodobne s každým kandidátom, nielen s Radičovou. Hoci oficiálna kampaň sa začne až o dva týždne, už dnes možno predpovedať, že v tomto sa veľa nezmení. Každé verejné vystúpenie Ivana Gašparoviča ho môže iba poškodiť.

Za to, že jeho preferencie sú také vysoké, nevďačí totiž sebe, ale iba podpore v spoločnosti mimoriadne obľúbeného premiéra Roberta Fica. Faktom je, že o prezidentovi republiky napokon rozhodnú voliči a šanca, že aj v poradí štvrtý prezident Slovenskej republiky bude bývalý komunista je preto reálne vysoká. Taký je totiž aj reálny obraz spoločnosti a krajiny pod Tatrami.

Další komentáře si můžete poslechnout v pořadu Názory a argumenty v sekci Rádio na přání . Některé vybrané komentáře si můžete přečíst také v Týdeníku rozhlas .