Juraj Hrabko: Rozlúčka s Michalom Kováčom

Bol prezidentom v rokoch 1993 až 1998. V období, ktoré sa vyznačovalo zápasom o osud Slovenska. Oficiálna vládna doktrína vtedy znela, že keď ho nebudú chcieť na Západe, obráti sa na Východ. S tým sa časť spoločnosti, vrátane prezidenta, nechcela stotožniť a postavila sa tomu na odpor. Treba dodať, že úspešne.

Michal Kováč nebol žiadnym veľkým politickým mysliteľom či vizionárom. Ani z pozície hlavy štátu neurčoval politický chod krajiny, nebol prezidentom - aktivistom.

Napriek tomu možno konštatovať, že z nevýrazného, skôr poslušného a stranícky lojálneho politika, sa vo funkcii prezidenta stal osobnosťou. Nie celebritou, ktorých má každá krajina habadej, ale osobnosťou.

Samozrejme, ani on nebol dokonalý a viaceré jeho kroky a postupy boli kritizovateľné aj kritizované. Stačí pripomenúť dva.

Úrad i prezidenta v úcte

Prvý sa týkal jeho pôsobenia vo funkcii ministra financií, keď vznikla aféra Tatragate – pokus o predaj Vysokých Tatier americkej spoločnosti Tatra Mountais Corporation. Druhým bolo udelenie amnestie v kauze Technopol, keďže sa týkala aj jeho vlastného syna.

Prvý a zároveň posledný prezident, ktorý bol do funkcie zvolený Národnou radou SR Michal Kováč, mal štátny pohreb|foto: ČTK, Martin Mikula,ČTK

Tak či onak, najviac vojde do pamäti tým, že sa postavil premiérovi Vladimírovi Mečiarovi. Zaplatil za to naozaj vysokú cenu, keď mu štát uniesol syna do Rakúska.

To nebolo o protiústavnom vyslovení nedôvery parlamentom, ani o zákaze predstaviteľom miest a obcí stretávať sa s hlavou štátu. Tieto a mnohé iné politické príkoria, ktoré sa mu dostali, mohli byť boľavé, ale únos jeho syna, to bolo osobné a odporné.

Michal Kováč bol nielen prvým prezidentom suverénnej Slovenskej republiky, ale – a to je oveľa dôležitejšie – aj sa správal ako prezident. Počas jeho pôsobenia vo funkcii tak bolo možné mať v úcte nielen úrad prezidenta, ale aj prezidenta samotného. A to nie je naozaj málo.

Michal Kováč|foto: ČTK, Samuel Kubáni,ČTK