Juraj Hrabko: Knokaut súdnej moci

3. květen 2013

Slovenský premiér Robert Fico rozohral naozaj zvláštnu hru, keď v mimoriadnom režime presadil schválenie novely zákona o konaní pred Ústavným súdom.

Novelu schválil parlament len niekoľko hodín potom, ako vláda zase schválila, aby o nej rokoval v zrýchlenom konaní. Zavádza na Slovensku tzv. doktrínu nevyhnutnosti, vychádzajúcu z Bangalórskych zásad správania sudcov. Konkrétna formulácia znie tak, že „vylúčenie sudcu zo zaujatosti sa nevyžaduje, ak vo veci nemožno ustanoviť iný senát, ktorý by vo veci konal alebo z dôvodu naliehavých okolností, keď by nečinnosť mohla viesť k vážnemu pochybeniu pri výkone spravodlivosti“.

Dôvodom zavedenia doktríny na Slovensku je to, že sa zmieta v zápase politických strán o post generálneho prokurátora. Táto funkcia je neobsadená už viac ako dva roky, keďže prezident Ivan Gašparovič do nej odmietol vymenovať kandidáta Jozefa Čentéša zvoleného v parlamente. Čentéš následne podal na Ústavný súd sťažnosť, že prezident konal svojvoľne, nie ústavne. Tak vznikla námietková vojna, ktorej výsledkom je, že Jozef Čentéš podal námietky zo zaujatosti voči piatim a prezident Gašparovič voči 7 sudcom. Spolu tak napadli 12 z 13. sudcov Ústavného súdu. Ten o dvoch z nich už rozhodol, že sú zaujatí a z konania ich vylúčil. O ostatných námietkach však už nemá kto rozhodnúť. Keď totiž chceli ústavní sudcovia presadiť riešenie vyplývajúce z ich rozvrhu práce, predsedníčka súdu Ivetta Macejková o ňom odmietla dať hlasovať z dôvodu, že treba počkať, aké riešenie na návrh vlády schváli parlament.

O novele, samozrejme, vedú spory aj ústavní právnici. Jedni sú za, iní proti. Bangalórska doktrína nevyhnutnosti je totiž prispôsobená na slovenské pomery. V praxi to znamená - kým doktrína hovorí, že vylúčenie sudcu sa vždy nevyžaduje, na Slovensku parlament rozhodnutie súdu o zaujatosti dvoch sudcov priamo zrušil a zároveň im udelil právo vo veci rozhodnúť.

A to nie je vôbec dobré riešenie. Po prvé preto, lebo parlament nemá rušiť rozhodnutie súdu a prikazovať mu, ktorí sudcovia majú rozhodnúť. Po druhé preto, lebo tým poskytol recept aj pre budúcnosť – ak jeden účastník sporu namietne sudcov kvôli zaujatosti, druhému stačí urobiť to isté voči ostatným a bude mať istotu, že o spore rozhodnú sudcovia, ktorí sa nepáčia jeho protivníkovi.

Mám dôvod si myslieť, že to naozaj nie je v súlade s Ústavou, ani doktrínou nevyhnutnosti a ani zdravým rozumom.

autor: Juraj Hrabko
Spustit audio